Blog nenio

V nasledujúcich riadkoch napíšem niečo ku škole ako vzdelávaciemu a výchovnému systému. Vzhľadom na to, že je to blog, je článok pomerne dlhý, má totiž okolo 10 normostrán. Snažil som sa vec pozerať z rôznych uhlov, od humanizmu až po cynizmus. Myslím si, že pozorný čitateľ si nájde niekoľko myšlienok s ktorými môže polemizovať, alebo ich rozvíjať.

Tento článok píšem začiatkom februára 2015 teda v čase, kedy časť slovenských učiteľov vstúpila do ostrého štrajku. Keďže v dnešnej dobe sa názorová vlna valí priam svetelnou rýchlosťou, blogy na slovenských stránkach zaplavili články o relevantnosti štrajku, o problémoch školstva, o tom ako školstvo zlepšiť a pod. Ako to už chodí v dnešnej dobe, každá sláva trvá asi tak 15 min. Potom si médiá a s nimi aj ľudia narobia nové problémy o ktorých je potrebné rýchlo diskutovať, zaujať jasný názor a tým znova získať svoju identitu v spoločnosti. Daný problém zo začiatku vyzerá ako jediný problém všetkých a všetkého. Postupne však rýchlo zhasne a ako by povedali Česi „a život jede dál“. Preto som sa rozhodol, že tento článok o školstve zverejním počas letných prázdnin, kedy nám hlavou prebiehajú iné problémy, než školské.

Tvrdí sa, že moderná škola by mala naučiť myslieť a nie memorovať poučky z učebníc. Sú momenty kedy by sa mal žiak mnohé veci doslova „nabifliť“. Myslím tým dôležité roky a udalosti v histórii, význam cudzích slov, určité poučky. Na škodu by nebolo ani to, keby sa žiaci naučili niektoré básničky na rozvoj pamäte. Aspoň v nižších ročníkoch. Škola by tak mala byť priestor kde najprv je žiak vedený skrze učiteľa a potom už sám myslí, vyhľadáva informácie, teda jeho vnútorný hodnotový systém je taký istý, ako si to praje škola v tom vedecko – intelektuálnom zmysle. No nech mi niekto vysvetlí, čo sa myslí termínom „myslenie“. Čo to vlastne je? A ak u niekoho usudzujeme, že myslí, môžeme tvrdiť, že myslí „dobre“, alebo že myslí „zle“? U „tvrdých“ prírodovedných odboroch ako fyzika, matematika, chémia sa dajú škály zlého a dobrého myslenia oddeliť jasne, cez dôkaz a cez to, že tu máme jasný súbor určitých axiómov, z ktorého postupne dedukujeme[1].

U sociálnych vied holé fakty už budeme hľadať ťažšie, až by sme mohli tvrdiť, že každý fakt je spochybniteľný a vždy viac-menej relevantný. Čo je podstatou šťastia, čo je to náboženstvo, sociálny tlak na jednotu názorov, čo máme robiť, koho poslúchať, ako vyzerá politický systém v našej krajine, čo je to masová kultúra, ako je prospešná, čo je kauzalita v dejinách, to všetko je iba časť otázok ktoré nám humanitné vedy dokážu klásť. Tvrdý prírodovedec – technického typu si takéto otázky ani nemusí položiť. Žije si ako prírodovedec a iba z časti ako občan. Pre porozumenie takýmto problémov je potrebné mať sociálne cítenie a porozumenie. Je v silách školy, aby takúto problematiku vtelila do myslí žiakov? Myslím si, že možnosti školy sú obmedzené[2]. Netreba zabúdať na etickú dilemu, či je vôbec etické sa pýtať na takéto problémy, pretože ľahko sa môže stať, že sa ideálna myšlienka humanitného vzdelávania zvrtne na niečo nekalé, po prípade bude mať vo všeobecnosti zlé následky. Ako môže vyzerať úspešné vtelenie myslenia na hodine dejepisu v 9. ročníku? Hodilo by sa tvrdiť, že tí čo myslia budú mať nejaký názor a budú schopnejší odpovedať na otázku učiteľa, síce odpoveď nebude priamo explicitne napísaná v osnovách. No neodpovedajú takto skôr tí čo sú triedne hviezdy, extroverti a pod?

Mcluhan delil médiá na chladné a horúce. Horúce od nás vyžadujú menšiu mieru participácie ako chladné. Proste sa iba necháme unášať daným médiom. Ak pozeráme film, stačí iba „čumieť“. Chladné médium vyžaduje našu účasť. Ak čítame román, je potrebné zapojiť celú dávku fantázie na úspešné prečítanie. Vo filme máme všetko ako na dlani. Ak berieme, že chladné médium vytvára lepší priestor na kreatívnosť tak toto médium máme podporovať. Hyperbolizovaním chladného média nám vyvstáva to, že najchladnejším médiom je písanie na čistý papier[3]. A to na akúkoľvek tému. Od pokusu vytvoriť obsah vlastného románu, po vytvorenie čo najzaujímavejšej úlohy z fyziky. Vždy sa však tvorí lepšie, ak niečo v hlave už máme. Vlastne veľakrát je to nutnosť[4]. Ak máme načítané ku danej problematike, potom môžeme akoby prednášať danú tému a písať o nej bez toho, aby sme sa museli pozerať priamo do kníh. Kreatívne myslenie a memorovanie nie sú od seba oddelené techniky vzdelávania.

Ak chceme naozaj aby naše deti mysleli čo najviac „formálne“, teda čo najviac „logicky“, potom sa musíme jednoducho opýtať, ktoré predmety sú potrebné pre takýto typ myslenia. Ja osobne nachádzam dve predmety, ktoré sú svojou abstraktnosťou nad ostatnými. A to matematiku a filozofiu. Tým, že matematika narába s abstraktnými entitami, ktoré ani nie sú súčasťou nášho reálneho sveta je uplatniteľná na „všetko“. Všetko dokážeme kvantifikovať[5], dať pod spoločného menovateľa matematiky. Dejiny matematiky úzko súvisia s dejinami logiky a celkového charakteru západného myslenia.

Čo sa týka povahy filozofie, tá je svojou abstrakciou a hĺbkou nad matematikou. Termín filozofia však tu ponímam čo v najširšom možnom zmysle. Myslím tým korpus problémov ktoré sa dnes radia pod hlavičky sociálnych a humanitných vied. Pod filozofickým, alebo „kreatívnejším či hlbším“ zamyslením mám na mysli formálne myslenie nad otázkami. Prečo myslím tak ako myslím. Ako je vôbec možné, že myslím? Ako je možné, že mám vedomie? Je jasné, že takýto typ myslenia zahŕňa možné problémy ako nepripravenosť detských myslí, vytváranie nepokoja tým že sa pýtame na nesamozrejmosť samozrejmého a pod. Ale nie je tomu náhodou tak, že ak sa budeme čičíkať, tak nedosiahneme žiadne výsledky? Prečo neodskúšať to, aby si deviataci prečítali Platónov dialóg a skúsili ho interpretovať.

V škole sa učia samé pre život nepotrebné veci, aspoň to sa tvrdí. Neviem čo je potrebné pre život. Ak sú to peniaze, tak s dávkou cynizmu (alebo skôr pragmatizmu) by sme mohli dievčatá v 9. ročníku vyučovať ako si zbaliť „dobrého“ a hlavne bohatého muža. A keďže sú to veľké slečny, tak by sme im mohli pustiť aj nejaké to „náučné video“. Tých čo majú menšie životné ambície môžeme zobrať na exkurziu do fabriky ktorá má pásovú výrobu a nech si ju aj odskúšajú. A môžeme to aj oznámkovať. Telesná výchova sa zmení na výchovu nových policajtov a bitkárov. V chudobnejších regiónoch si môžu študenti vystáť radi na úradoch práce. Výtvarná výchova sa môže zmeniť na pásovú výrobu pop artového diela. Každý vymaľuje iba určitú časť cambellovej polievky a podá výkres ďalšiemu. Môžeme vyučovať podlizovanie, ako vypísať daňové priznanie a iné veľmi prospešné veci pre život. Mám pocit, že často zabúdame na to, že škola ako miesto kde sa preberajú poznatky má povznášať ľudského ducha. Nenazývame sa predsa náhodou Homo sapiens sapiens? Poznať a poznávať je ľudská vlastnosť a iba vďaka nej sme tam, kde sme teraz ako civilizácia. V opačnom prípade sa degradujeme na roveň našich počiernejších spoluobčanov. Veď oni sú pragmatický, oni chcú iba praktické veci, ako sex, chľast, peniaze a pod.

V prípade školského učiva by sme mohli za relevantné ku životu považovať napr. cudzí jazyk a všetko čo zvyšuje abstraktnosť myslenia. Konečným cieľom je teda filozofia a matematika.

Krátko po nešťastných voľbách do NR SR v roku 2016 sa média pýtali, či v boji proti extrémizmu zlyhala škola ako výchovná inštitúcia. Podľa prieskumov totiž u prvovoličov vyhrala ĽS NS a za ňou strana podnikateľa B. Kollára „Sme rodina“. Kde je problém? V nedostatku hodín dejepisu, občianskej výchovy, zlyhanie školy ako takej? Asi tak dva roky predtým by sme skôr tvrdili, že škola ako súčasť predprípravy na „reálny život“ má dávať dôraz na predmety technického zamerania ako matematika, fyzika, alebo cudzie jazyky. S tým sa dá uplatniť či už pri CNC strojoch, alebo na vysokej škole technického zamerania. Ostatné humanitné smery sú marginalizované, a zosmiešňované aj na úrovni Vysokého školstva. Veď z občianskej výchovy sa „nenajeme“. Po voľbách je tu zmenená situácia, aspoň na oných slávnych 15 min.. Tu treba podotknúť, že škola bojuje aj s tzv. „sociálnym matrixom“. Pod týmto termínom myslím skutočnosť, ktorá je odlišná od mainstreamu ktorý sa učí v škole. Napríklad školák sa učí v škole o holokauste a cez prestávku ho osloví druhý školák, ktorý má na holokaust iný názor. Podľa neho sa to nestalo, alebo sa to stalo odlišným spôsobom (napr. malý počet zavraždených, nemecká politická elita za to nemôže – môžu za to Židia v USA a pod.). Vzhľadom na všeobecnú krízu autority, „oficiálnych správ“ a prirodzenú nestálosť mladého človeka sa môže prvý školák nechať ovplyvniť[6]. Sám som bol svedkom, kedy 20 roční „normálni“ ľudia tvrdili, že všetky zbrane 2SV sa vyrábali v jednej továrni. Všetky oficiálne knihy k druhej svetovej vojne sú vraj „pochabé“. Ťažko bojovať s niečím čo si samy nemôžeme overiť, s niečím čo je väčšie ako my. Kde sú hranice liberalizácie informácií?

Teraz sa pozrime na školu ako na výchovnú inštitúciu. Každá škola ako inštitúcia produkuje nielen poznatky, ale aj dané videnie sveta. V abstraktnom zmysle je ako štátna inštitúcia fašistická, pretože na veľkej abstraktnej úrovni núti myslieť, tak, ako je to nakázané a o čom majú myslieť. Výchovná úloha školy nám udrie do očí, ak sa pozrieme na jej zneužitie v minulosti. Fašizmus a komunizmus si v školách vychovávali deti na svoj obraz. Je ilúziou myslieť si, že dnes nejestvuje žiadna ideológia. Tu zrejme odhalíme, až sa zmení naša paradigma myslenia. Ak má byť škola najmä pre život, tak sa opýtajme to, akých ľudí dnešná spoločnosť vlastne potrebuje? Podnikateľ ktorý vlastní malú továreň na výrobu x by mohol tvrdiť nasledovné: „Ja potrebujem ľudí, ktorí budú zdraví tak, aby zvládali naše pracovné tempo, a aby vedeli držať hubu a krok. A nakoľko vyrábam pre okamžitú spotrebu, tak takých ktorý si radšej doprajú niečo teraz, než aby si mali sporiť na niečo vzdialené do budúcnosti. Nepotrebujem žiadnych mudrlantov, ktorý hodinu filozofujú nad jedným pivom, ale takých ktorý si za hodinu dajú aj tri pivá“. Jeho požiadavka na tiché vedenie školstva bude : „Naučte deti poslúchať cudzieho, rešpektovať systém a držať hubu a krok“. Iste sa dá tvrdiť, že dnešná mládež je papuľnatá, svojvoľná, nedisciplinovaná. Ale zároveň je to tá istá mládež, ktorá každé ráno voľky či nevoľky kráča do školy, sedí a počúva, rozdúchava medzi seba svetonázory, vytvára tlak na kúpu výrobkov, a stále sa popritom niečo nové dozvie. Povaha školy, aby naučili deti držať hubu a krok je v samotnej verejnej inštitúcii školstva. Vieme, že študenti nechcú ísť na vyučovanie, ale nakoniec idú. Tak sa vžijú do systému, že každý záškolák je automaticky braní ako bojovník proti systému. Odkiaľ sa, ale berie legitímnosť samotného systému, teda tá najširšia legitímnosť toho, že školská dochádzka je povinná? Nie je tomu náhodou kvôli pohodlnému vytváraniu čo najširšej homogénnej masy? Veď tichým cieľom pobytu v školách a na vyučovacích hodinách je to, aby sme všetci boli v podstate rovnakí? Ak áno, tak v tomto je školský systém hodnotní pre komunitaristov. Podľa nich je pre lepší život podstatnejšia to, ak sa môžem vidieť v druhých. Viem určiť svoje miesto v spoločnosti a cítim sa v nej dobre, pretože nie som sám. Patrím niekam.

Ak sa pozrieme na pracovné ponuky, ktoré sú uverejňované na profesii.sk a na iných portáloch, zistíme že sa takmer vždy hľadá nejaký dobrý predajca. Presvedčiť ľudí, aby si kúpili výrobok x je v dnešnej dobe dobrý biznis. Lenže ja neverím tomu, že škola dokáže naučiť predávať žiaka výrobky a služby. Skôr ide o prirodzené sebavedomie, dar reči a charizmy. Tu škola môže iba pomôcť nejakými psychologickými trikmi, rétorickými cvičeniami a pod. Ale bez talentu to bude skôr marný boj.

Ak teda nejaký žiak, alebo skupina žiakov povie, že už nechce hodiť do školy tak na základe čoho dokážeme ich názor ohodnotiť ako „nesprávny“?

Ak povie nejaký cynik takýto výrok :“v škole sa žiaci naučia všetky pre život potrebné veci, ako podvádzať, ohovárať, fajčiť, piť, fetovať, biť sa, sexovať, skupinkovať, podlizovať a iné činnosti, budeme s ním súhlasiť“? Tento cynik hyperbolizoval všetky možné neduhy ktoré má naša dospelácka spoločnosť a ktoré si každý žiačik musí úspešne absolvovať na cvičnom bojisku s názvom škola. Lenže tu túto danú klímu nerobí žiaden učiteľ s akýmkoľvek platom, ale samotná povaha školy. Alebo si myslíme, že klímu vo väzniciach s najhoršími väzňami vytvárajú dozorcovia, alebo samotný väzni? Ak povieme, že škola nás vychováva ku týmto veciam, tak čo máme na mysli? Žeby učitelia učili naše deti dôležitosť sexu, skupinkovania, fajčenia a pod.? To čo nás vychovalo bolo školstvo samotné. V tomto prípade mám pocit, že učitelia sú iba formálnymi dozorcami systému ktorý  sa riadi sám. Nikto nežasne nad tým, ako mladí chlapci dokážu hrať futbal aj bez samotného futbalového rozhodcu.

Formálne si zrekapitulujme predchádzajúci odstavec:

Základný účel škôl :. 1. Účel je sociálny. Prinútiť žiakov, aby si zvykli na to, že budú musieť držať „hubu a krok“.

2. Chcieť od ľudí, aby nevybočovali z radu. Chceme aby mali štandardné tzv. „objektívne“, „vedecké“ uznávané názory na svet.
3. Utvoriť homogénnu masu obyvateľstva, kde budú občania v podstate rovnakí.

Analýza účelu 1: Môžeme tvrdiť, že deti v školách majú veľké papule. Ale ak prídu do zamestnania, tak budú makať, pretože sa prispôsobia pracovnej disciplíne. Z toho pohľadu ich zdisciplinuje „práca“, „život“ a nie škola. Na druhej strane môžeme rozlišovať vnútornú a vonkajšiu disciplínu. Môžeme vnútorne nesúhlasiť s tým čo robíme, vieme že sa nám naša práca nepáči (nenapĺňa nás, nemáme radi šéfa kolegov, v práci akoby sme trpeli) ale vieme, že musíme pracovať, aby sme mali nejaké živobytie. Vieme, že sme vnútorne slobodný, ale vieme že svoju slobodu nemáme dávať najavo. Naučili sme sa to v škole? Ak ticho pripustíme, že základné a stredné[7] školstvo má svoju najvýznamnejšiu rolu v bode č. 1 a pripustíme, že tento účel ľudí „naučí sám život“, tak potom škola nie je taká dôležitá, ako by sme si mysleli. Je to iba prechodný pobyt medzi naším dospievaním a dospelosťou.

Analýza účelu 2 : Z pohľadu histórii ideí sa celosvetová „vedecká pravda“ objavila iba nedávno. Táto pravda nás učí ako znásilňovať prírodu, aby nám vo výskumoch ukázala to, čo chceme vidieť, ako je možné všetko kvantifikovať, ako je prospešné mať techniku blízko seba. Na druhej strane nedokáže vysvetliť umelecké videnie, vžitie sa do iných kultúr a pováh, odhaliť sociálny matrix. Tu je podľa môjho názoru potrebné to, aby sme neboli príliš jednostranný ku tomu, že škola je tu iba na ovládanie hard poznatkov z prírodných vied.

Analýza účelu 3 : Je veľa psychologických výskumov, ktoré preukazujú veľký vplyv sociálneho okolia na bezprostredné vnímanie a myslenie jednotlivca. Poznáme to z vlastných radov. Aby dieťa v škole nebolo vnímané mimo skupiny, tak musí mať nový mobil, drahé oblečenie, počítač, vykonávať určité rituály na vstup do partie a pod. V tínedžerskom veku kedy nastáva kríza identity zohrávajú rovesníci úlohu kompasu pri ukazovaní hodnôt. Vieme, že je lepšie ak sme akceptovaní v skupine, ako by sme mali byť považovaní za outsiderov, čudákov.

Ako sa odlišujú deti ktoré sú vyučované doma od tých, ktoré sú vyučované v škole? Ak sa odlišujú iba mierne, tak škola znova ako výchovný činiteľ stráca na dôležitosti.

Liberál by sa mohol na pozerať školu ako na sídlo, ktoré pripravuje cestu moci pre dopredu vyberanú časť obyvateľstva. Pre tých ktorý sa dokážu prispôsobiť školskému systému, pretože sami žijú v tomto systéme. Tento systém tak hodnotí určité hodnoty akoby boli nadriadené nad ostatnými. A všetkých chce pretvoriť na svoj obraz, tak ako chceme my pretvárať naše deti na svoj. Lenže naozaj je tento systém práve o niečo lepší ako ten druhý?

Ak hodnotíme život našich Rómskych občanov ako neprispôsobivý a „zlý“, tak sme naozaj presvedčení, že iba mi máme monopol na utváranie názoru toho, ako máme žiť? Z pohľadu ľudského pragmatizmu musíme haniť tých druhých, aby sme si vylepšili svoj vlastný obraz. Haniť znamená vedieť rozoznávať dobré od zlého a to znamená moc. Lenže koľký z nás sa už zamyslia nad tým, že musíme haniť? Bez toho, aby sme hanili ostaneme v hodnotovom vákuu. Bol by to život bez príchuti.

Skúsme si položiť otázku :“čo všetko zmôže urobiť základná a stredná škola“? Myslíte si, že práve kvalita ako tá najkomplexnejšia vlastnosť danej školy je tým primárnym faktorom, ktorý stojí za vznikom lepšej spoločnosti? Predstavme si situáciu, kde na Slovensko prídu tisícky tých najlepších odborných kapacít vo všetkých možných oboroch, milióny kníh vo všetkých formách, stovky pomôcok na vyučovania a pod. Každý kto chce, si môže zájsť na prednášku svetového odborníka v danej oblasti. Jazykovú a finančnú bariéru nateraz v tomto modelu zanedbávame. Všetky knihy od výmyslu sveta môžeme mať na počkanie. Kníh je toľko, že musia byť uložené vo veľkých športových halách. Myslíte si, že to bude viditeľné na spoločnosti? A ak áno, tak ako to má byť viditeľné? Povieme, že kvalita spoločnosti odráža kvalitu našich škôl. Lenže čo to vlastne znamená? Že z nás školy urobia takých intelektuálov ktorý nikdy nerobia morálne chyby, že budeme múdry tak, že už nebudeme používať vulgarizmy, že nebudeme pozerať lacné telenovely ale všetci budeme čítať Shakespearea? Isté zlepšenie morálneho stavu našej spoločnosti pripúšťam. Pripúšťam, že po prednáškach odborných profesorov budú mať ľudia vyššiu dávku morálnej sebareflexie.

Lenže všetko má svoje mantinely. Nemôžeme očakávať od školy to, čo je nad jej silu. V tomto hypotetickom modeli sú náklady na školstvo jasne predimenzované, ale výsledný morálny efekt bude nízky.

Stratégie rozloženia síl na školy  

Rozlišujeme tri základné stratégie ku rozlišovaniu úrovni škôl. Ide o všeobecné princípy na rozdelenie peňažných, politických, kultúrnych síl.

1. Budeme dávať dôraz na základné a stredné školstvo. Cieľom je mať čo možno najvzdelanejšiu vrstvu obyvateľstva. Pri tejto stratégii by mal priemerný stredoškolák aj občan zo základným vzdelaním byť vzdelanejší a inteligentnejší ako občan, kde sa uplatňuje stratégia B. Cieľom stratégie A je čo najširšia občianska platforma. Široká vrstva obyvateľstva sa už nebude jednoducho ovládať, pretože budú vzdelaní.
2. Dôraz sa poskytne na úrovni vysokého školstva. Priemerný stredoškolák bude menej vzdelaní ako u stratégie A, ale vysokoškolák bude vo svojom odbore väčší odborník akoby bol z krajiny A. Ľudské a finančné zdroje idú do univerzít. Tie zaplavia študentov toľkými znalosťami na takej úrovni, že štúdium zvládne min. percento študentov. Cieľom tejto stratégie je výchova čo najlepších odborníkoch, ktorý bude v čele spoločnosti. Analogicky ku vojne by sme tvrdili, že tu sa rodia najlepší generáli, ktorý dokonale ovládajú svoje remeslo. Názor bežného občana v tejto stratégii bude marginalizovaní. On vie, že sa o neho postará elita.
3. Stratégia číslo tri je alibistická. Niečo medzi A a B. Ako pri každej alibistickej odpovedi takého typu sa môže stať veľké zlo, teda to že nebudeme mať ani A ani B, a taktiež veľké dobro, teda máme A aj B.

Obraz vysokoškoláka

Dnešný obraz vysokoškoláka v spoločnosti je schizofrenický. Na jednej strane tvrdíme, že sú to ony, ktorý o jednu generáciu budú viesť túto spoločnosť cez znalosti, ktoré nadobudli na vysokej škole. Tá je garantom, že sú to ľudia na pravých miestach. Od vysokej školy, teda očakávame to, aby priniesli do hláv kvantom poznatkov. Očakávame také množstvo, aby bolo možné odlíšiť niekoho s titulom a bez neho.

Na druhej strane je vysokoškolský život asociovaný s permanentnou zábavou, ktorá akosi patrí ku koloritu života mladých. Robia sa izbovice, chodbovice, pije sa v parkoch, baroch, hulí sa, chodí sa na koncerty, striedajú sa sexuálny partneri, volí sa Miss, večierky, všetko len nie štúdium. Samotné štúdium je tak spojené s horúčkovitou činnosťou niekedy dva týždne pred skúškou, kedy sa drtí aj do noci. Chceme, aby bol náš vysokoškolák vyštudovaní, ale na druhej strane mu priehrštím dávame zábavu a voľnosť.

Samota pre štúdium

Pre kvalitné štúdium sú potrebné dva súbory vecí. Po prvé je to veľká vôľa a ochota študovať a po druhé sú to materiálno – technické pomôcky pre študentov. Myslím tím dostatok vhodných kníh, pomôcok, laboratórií, sociálne štipendiá, kvalitné internáty. Jednou z podmienok pre kvalitné štúdium je aj samota. Skúsme si porovnať kto môže lepšie študovať, či ten ktorý nemá podmienky na to, aby si mohol v kľude čítať o samote, alebo ten ktorý tieto podmienky má. Hovorí sa, že knihy sú najlepším priateľom človeka. Lenže ak je kniha najlepším priateľom, tak odsúva ľudí na okraj. Nemôžeme mať jedných aj druhých. Buď čítame, myslíme s knihou, alebo sme s druhými ľuďmi.

Možnosti našich internátov sú v tomto smere chabé. Ako má študent študovať, keď je v kumbálke s dvoma ďalšími študentmi? Nestačí to, že tí dvaja sú ticho, pretože sú stále v tej istej miestnosti a chctiac – nechtiac rušia toho prvého.

Zvykli sme si na to, že študenti ako naša budúca elita národa majú ubytovanie a lá kasáreň. Hlava na hlave, žiadne súkromie, nábytok z prvej republiky, hlavne že je to lacné. Skúsme si predstaviť, ako sa vyvinú možnosti, ak do malých izieb dáme namiesto troch, iba jedného študenta. Samozrejme sa predpokladu, že študenti majú vôľu ku štúdiu. Neurobíme si týmto kapitál do budúcnosti? Veď v zmýšľame v jednoduchej kauzalite, že čím lepší študent, tým lepšia budúcnosť v tom najširšom možnom zmysle.

[1] Musíme však jedným dychom upozorniť na takých autorov ako Feyerabend, Kuhn, ktorý priamo útočia na úplnú objektívnosť prírodných vied. Z ich pohľadu sú tieto axiómy dané cez platnú logiku zdôvodňovania, ktorá platí v danej kultúre a dobe.

[2] O reálnych možnostiach vplyvu školy na celkovú kultúru píšem nižšie.

[3] Ako by Mcluhan hodnotil inovatívne prístupy ku vzdelaniu cez moderné informačné technológie je otázne. Ale myslím si, že by ich jednoznačne ohodnotil ako horúce médiá.

[4] Počas štúdia filozofie som sa stretol s názormi, že celá filozofia je iba o vlastných názoroch, takže daný by v akademickej filozofii obstál, pretože by to stačilo iba „obkecať“. Moje skúsenosti vravia, že tento názor vytvárajú tí, ktorý nemajú žiadne názory, takže nie sú schopní ani „obkecávať“.

[5] Téza, že všetko sa dokáže kvantifikovať je ľahko uplatniteľná na prírodovedný obraz sveta. U sociálnych problémov sa však takáto kvantifikácia môže vidieť ako nereálna. Napr. je možné tvrdiť, že mám Jána dva krát viac rád ako Jozefa? Alebo že táto trieda je 1,5 krát lepšia ako ostatné, pretože má 1,5 krát lepší priemer?

[6] „Sociálny matrix“ je hlbší a vážnejší problém, ale na jeho riešenie teraz nie je miesto. Ak by sme sa na problém sociálneho matrixu pozerali optikou liberálnej ekonomiky vznikne nám takáto hypotéza. Vždy ak určitý element X dosiahne takého obratu, že trh je nasýtení, element X sa postupne rozpadne, alebo transformuje. V našom ponímaní by to mohlo vyzerať takto. Ak spoločnosť cíti, že tu vznikajú rôzne kanály informácií ktoré sú divergentné do takej miery, že je reálne prehlásiť „nikomu sa nedá veriť“ postupne niektoré kanály budú pohltené silnejšími, alebo jednoducho zaniknú. Vytvorí sa tak hlavný kanál informácií, ktorý bude mať monopolné postavenie. Postupom času sa z monopolu odštiepia rôzne nové kanály. Postup bude znova rovnakí.

[7] Úloha Vysokého školstva nie je ani tak vo výchovnej funkcii, ako už v priamo nadobudnutých poznatkoch.