Blog nenio

Ak sa povie Sokrates, vybaví sa nám starý, škaredý Grécky filozof, ktorý stojí v opozite voči sofistom. Sofisti ponúkajú populizmus, rétorické triky, ale on sa snaží dopátrať čistým myslením, dôvtipom, logikou, k pravde. Nič však nie je také čierno biele. Sokrata poznáme z nepriamych zdrojoch ako Platón, Xenofón, Aristofanes. Najmä neskorí Platón vykresľuje Sokrata ako veľkého protivníka sofistov. Aristofanes 20 rokov pred Sokratovým odsúdením vytvára satirickú komédiu „oblaky“ kde je Sokrates vyobrazení ako sofista, ktorý za svoje učenie berie peniaze. V tomto článku sa pokúsim ukázať, že aj Sokrates používal rôzne rétorické finty. Nakoľko sú to sofistické triky, to nechám na posúdenie vám, alebo času. Ide mi o rozbor argumentov v Platónovej Obrane Sokrata, a budem abstrahovať od historickej presnosti ohľadom sémantiky výrazov, historickej pragmatiky, a celkového kultúrneho kontextu starého Grécka. Pozerám sa na text, akoby bol napísaní včera v našej kultúre. Platónov text čítam tak, akoby bol kópiou toho čo Sokrates vravel pred súdom.

1. Sokrates tvrdí, že nie je obratný rečník (Platón, 17 B1), čo nie je koherentné s tým ako prišiel ku svojej zlej povesti. Sám totiž vysvetľuje, že svoju zlú povesť získal dokazovaním nekompetentnosti Aténskych občanov, konkrétne politikov, básnikov, remeselníkov. A túto nekompetentnosť dokazoval vďaka tomu, že on sám je obratný rečník, pretože ich porážal v diskusiách. Aj samotný text jeho obrany mu nedáva za pravdu.
2. Sokrates tvrdí, že jeho reč bude bez krasorečnenia, všetko čo bude hovoriť bude pravdivé (Platón, 17 C). Veľa pojmov v klasickom používaní majú význam jedine skrze určitých predpokladov. Ak poviem „ja neklamem“ má to význam vtedy, ak môj spolu diskutér si myslí, že som patologický klamár, alebo má skrátka pochybnosti o tom, že v tomto prípade opisujem fakty pravdivo. Uviesť dopredu výrok „ja nebudem klamať“ akoby niesol predpoklad, že doteraz som klamal. Rovnako si môžeme uviesť príklady ako „bije mu srdce“, „včera som jedol a pil“, „budova stojí“. Vyslovenie prvého príkladu bude mať zmysel ak máme pochybnosti, či danej osobe bije srdce, napríklad pri ťažkom úraze, alebo pri kontrole životných funkcií v nemocnici. Inak je to úplne triviálna veta typu „Slnko svieti“, a z pohľadu komunikácie neprináša nič nové. Druhý príklad má význam ak sa pozrieme na kultúrny kontext hovorcu. Ak je to osoba, ktorá z náboženských alebo zdravotných dôvodov dodržiava prísny pôst, tak veta bude mať význam. Inak je to rovnaký truizmus ako v prvom prípade. V treťom prípade môžeme hovoriť, že budova stojí ak máme predpoklady, že bola lajdácky postavená a z toho dôvodu sa môže každou chvíľou zrútiť, alebo nastala prírodná katastrofa ako napríklad zemetrasenie. Úlohou srdca je biť, osoby jesť a piť, budovy stáť, a úlohou každého občana je hovoriť pravdu za každých okolností, tobôž ak je pred súdom. Úlohou politikov je zabezpečovať zvýšenie blahobytu spoločnosti. Preto ak sa nejaký politik chváli zveľaďovaním spoločnosti má to význam vtedy, ak dovtedy neprinášal nič dobré, čo je v rozpore s jeho povolaním. Inak ak sa tým chváli je to na rovnakej rovine ako keď žiak povie „išiel som do školy“. Iste veď je to jeho povinnosť, načo to vravíš?
3. Spomenie svoj vek (70 rokov) a skutočnosť, že v takto pokročilom veku stojí pred súdom po prvý krát (Platón, 17 D). Dnešnou právnou terminológiou by sme mohli povedať, že sám uvádza svoje poľahčujúce okolnosti. Tie však majú vplyv na konečný výmer trestu, nie na konkrétny prípad údajného zločinu.
4. Sokrates je obvinený z rozjímania o veciach nebeských, skúmania vecí pod zemou, a z toho, že horšej veci dopomáha k úspechu. Teda zo skúmania fyzikálnych záležitostí a sofistických praktík. Táto žaloba je staršieho dáta a podľa Sokrata je na nej najhoršie to, „že nie je možné ani vedieť, ani uviesť ich mená (žalobcov), iba ak je niektorý z nich náhodou skladateľom komédií“ (Platón, 18 D). Kto teda Sokrata obvinil? Podľa jeho slov nikto konkrétny, akoby ho obvinilo neosobné „Das Man“, akási sociálna povesť. Ale za každou povesťou je možné vystupovať ľudí, ktorí ju „vyrábajú“. Pripomína to výhovorku „ani neviem ako sa to zomlelo“.
5. Zbaviť sa zlej mienky ľudí je podľa neho ťažké. (Platón, 19 A) Implicitne tak vraví, že jeho protivníci sú silní. Znova je to príprava mentálnej pozície poslucháčov. Ako sa zmení výkon študenta, ak mu vyučujúci povie, že táto učebná látka je ťažká? Je možné predpokladať zmenu výkonnosti ku horšiemu. Aj v športe po prehratom zápase môžeme argumentovať silou súpera. To dáva výhovorku na náš zlý výkon. Alebo argumentujeme tým, že náš súper má lepšiu ekonomiku a viac obyvateľov. Z toho dôvodu má väčší počet talentov, a preto nás poráža. Takouto logikou by nás v hokeji malo poraziť aj B čkove mužstvo čínskych žien.
6. Sokrates parafrázuje delfskú veštiareň nasledovným spôsobom :„Ten z vás, ľudia, je najmúdrejší, kto ako Sokrates spoznal, že jeho múdrosť skutočne nemá nijakú cenu“ (Platón, 23 B). Všetok ľudský súd je postavený v tomto prípade na vedľajšiu koľaj, pretože pravda je niekde v transcendentálnom postavení a má ju jedine Sokrates. Tým vraví porotcom, že oni sú tí hlúpi. A ak vám niekto povie, že ste hlúpi, chceli by ste sa hrať na sudcu? Je to však práve konkrétny ľudský súd, ktorý je pre Sokrata teraz dôležitý. Obdobne môže niekto argumentovať znížením nárokov na študentov humanitných vied, pretože aj tak ich znalosti oproti napr. lekárom sú nepravé. Lekár sa nemôže mýliť, ale čo na tom čo ovláda etik. On vo svojom profesijnom živote aj tak nevyužije znalosti z Kanta, Spinozu a spol.

Pri zatknutí môžeme racionalizovať svoj čin tak, že úlohu sudcu dáme jedine bohu. A takto svetský súd odpíšeme.

7. Sokrates prakticky nemal na výber, pretože svoju zlú povesť mu spôsobila „božská nutnosť“. „Ale keď mi boh kázal, ako som sa domnieval, že sa mám celý život zaoberať filozofiou a skúmať seba aj iných, bol by som sa, občania aténski, dopustil opovrhnutia hodného činu, keby som bol zo strachu pred smrťou, alebo čímkoľvek iným opustil svoje miesto“ (Platón, 28 E). Je zlé neposlúchať lepšieho či už boha, alebo človeka. Kto je teda za Sokratove činy zodpovedný? Boh, kultúrna klíma, ktorá prikazuje poslúchať lepších? Pred súdom sa môžeme obhajovať tak, že všetko naše konanie zbagatelizujeme a vyhovoríme sa na vonkajšie prirodzené okolnosti, ako genetická výbava a spoločenské tlaky. Rovnakým spôsobom však sa môže vyhovárať aj sudca, v časoch antického Grécka by tomu bolo napríklad odvolávaním sa na boha.

Ak sa spácha vojenský zločin, nemáme vinníkov, pretože každý konal iba svoje rozkazy.

Prečo bol manžel neverný? Pretože ho zbalila tá krásna cudzia žena. On je úbohá korisť.

8. Sokrates spomenie svojich dvoch malých synov. (Platón, 34 D) Ide o psychologický argument, ktorý má navodiť ľútosť nad stratou otca dvoch malých detí. Sokrates navyše vraví, že svojich synov neprivedie pred súd, aby plakali a vzbudzovali ľútosť u porotcov. Ale on ich už priniesol, a to tým, že ich spomenul. Je to kontradikcia typu „nemysli na to“, „netráp sa tým“, volaním „bude tu ticho“.