Blog nenio

Máme tento výrok :

            „Rozhodol som sa, že každú párnu stotinu svojho života budem veriaci a každú nepárnu budem neveriaci. Svoje párne stotiny života rozdelím na tri časti medzi vierou v kresťanského, moslimského a judaistického Boha“.

Čo vlastne vypovedá tento výrok. Ak teda vôbec o niečom vypovedá. My tušíme, že tento výrok je dosť pochybný. Prečo?

            Prvá možná odpoveď je v tom, že nikto nedokáže takto rýchlo meniť svoje presvedčenie. Prečo to nedokáže? Predpokladáme, že úsudok vo veciach náboženskej viery sa dá zmeniť jedine po dlhom uvažovaní, alebo dlhom presviedčaní zo strany iných osôb. Opätovná zmena názoru si zase vyžaduje dlhú dobu. V našom prípade nie sú prítomné druhé osoby, len sám subjekt. Na základe čoho predpokladáme nutnú dlhú dobu na zmenu? Pretože sme nikdy doteraz takto rýchlo a takto radikálne nedokázali meniť naše základné presvedčenia. A aj tí, čo to teraz čítajú, určite si pomyslia, že sa to nedá. Veď len tiché vyslovenie toho, že sme veriaci zaberie čas väčší ako stotina[1].

            Druhá námietka sa týka toho, že daná veta neodráža kvôli svojmu obsahu skutočnosť. Pravda je definovaná ako zhoda výroku so skutočnosťou. V našom prípade by to znamenalo, že výrok sa zhoduje s osobným presvedčením hovorcu. My môžeme vravieť pravdu, že niekoho milujeme, ak to takto cítime, alebo nemilujeme, ale ťažko budeme vravieť, že tieto protipolné emócie môžeme takto rýchlo striedať. A navyše presne, podľa vlastnej iniciatívy a podľa vopred danej časovej schémy.

            Námietka teda smeruje k určeniu toho, čo je reálne v našom cítení. Ak nemôžeme takto rýchlo dávať výhybku smerom ku nášmu vnútru, tak v akej rýchlosti sa to dá? Ak by sme tvrdili, že sa môže náboženské presvedčenie striedať každý pol rok, bude to dôveryhodnejšie? Zrejme áno, ale stále to vyznie ako pochybné. A tu už nejde ani o časové rozpätie, ako o to, že už dopredu vieme náš emocionálny stav ku náboženstvu. A to v každom prípade. Žiadne teologické, filozofické a osobné argumenty by nás nemali presvedčiť. Proste nastáva výmena stavu a z veriaceho sa stane neveriaci. Je možné tvrdiť : budem ťa milovať po celý život, nech sa stane čo sa stane?! Ty budeš mať milenky, mňa budeš týrať, o deti sa nebudeš starať a predsa ťa budem milovať stoj, čo stoj? Z akého pohľadu je potom manželský sľub relevantný? Povedať, že sa budem snažiť milovať ťa zase vyznieva veľmi divne. Môžem povedať, že sa snažím veriť v Boha? To značí, že teraz v neho práve neverím, ale čo si vo mne sa snaží prekonať túto nevieru? Predpokladať istý vnútorný element v našom vnútri, ktorý bude nedobytný vzhľadom na vonkajšie podmienky je filozofický moment. Takýmto naším najvnútornejším elementom skôr budeme obhajovať menej závažné rozhodnutia ako závažnejšie. Ja môžem ísť do supermarketu a poviem si, že nenakúpim viac ako za 10 eur. Viem, že supermarket ma chce zlákať na zľavy, príjemnú atmosféru, hudbu, pekné predavačky, vône, teda viem o všetkých možných marketingových ťahoch. Ale moje najvnútornejšie presvedčenie bude vzhľadom ku týmto vonkajším podmienkam neústupné. Proste si nič nad 10 Eur nekúpim a basta. Lenže do akej miery je možné takouto vnútornou pevnosťou argumentovať voči závažnejším rozhodnutiam. Napríklad v otázke lásky. V našom kultúrnom kontexte neveríme tomu, že niekoho dokážeme „naozaj“ ľúbiť nasilu, teda v našom prípade bez ohľadu na vonkajšie okolnosti ako sú správanie a výzor dotyčného. Aká by to bola láska? Kantovská?

            Obidve námietky stoja na základe analógie medzi tým, ako si sami usporadúvame myslenie o viere a predpokladom, že aj druhý musia rozmýšľať takto podobne. Opýtajme sa samých seba: Dokážeš meniť svoje náboženské presvedčenie zo stotiny na stotinu? Odpoveď je nie. Opýtajme sa ďalších 1000 ľudí, či to dokážu. Odpovedia, že nie. Ale ak sa opýtame 1001 prvého a ten odpovie, že „áno, dokážem to“, ako mu to dokážeme?

Mohli by sme namietať, že každý človek je „iný“ a preto niektorí ľudia to naozaj môžu dokázať. Musíme si ale dať pozor na to, ako dokážeme používať termín „iný“. Samotnú „inakosť“ ako radikálnu rozdielnosť by sme nemohli zaregistrovať v prípade, ak by existovala. Vždy musíme mať spoločného menovateľa na akékoľvek posúdenie výroku, alebo čohokoľvek iného. V prípade ak ho nemáme, tak nebudeme môcť vôbec registrovať výrok. Svet jedna sa vôbec nestretne zo svetom dva. Každý výrok ako súčasť hovorcovho sveta môžeme ako adresát pochopiť iba skrze náš vlastný svet. Preto je potrebné chápať termín „má iné myslenie“, skôr takýmto spôsobom: „má síce trocha neštandardné myslenie, ale predsa je jeho jadro myslenia a mňa spoločné“. Spoločné jadro myslenia všetkých ľudí tvoríme my všetci dokopy v rámci každodenných rozhovorov. Ako sa neskôr ukáže v našej úvahe, tento bod je veľmi dôležitý. Pripomeňte si ho vtedy, ak úvaha prejde do možnosti vytvorenia vlastnej cirkvi, pričom sa budeme pýtať na jej „pravosť“.

            Ak sledujeme dvoch ľudí, ako odlíšime, či jeden verí v Boha a druhý nie? Mohli by sme sa ich na to opýtať. Ak jeden odpovie, že áno, prečo odpovedá takto? Pretože sa narodil v nábožnej rodine, chodil do kostola, modlil sa, miništroval, prešiel spoveďou, krstom, birmovkou a pod. Všetko vymenované robí od detstva do teraz. A preto jednoducho verí v Boha. Opýtajme sa ho, na spresnenie významu „viera v Boha“. Čo to vlastne znamená? Odpovie nám tak, že sa nad tým hlbšie nezamýšľal, alebo že to znamená, že človek ktorý prehlasuje, že verí, vykonáva všetky tie úkony, ktoré boli vymenované. Môže podať aj inú odpoveď, podľa ktorej daný človek prežíva väčšiu úctu voči sakrálnym predmetom, ako neveriaci. Ak uvidí veci o ktorých si myslí, že sú sakrálnej povahy, ako napríklad kostol, kríž, sochu svätého, tak bude pociťovať vo svojom vnútri bázeň voči týmto veciam. Lenže každý môže povedať, že pociťuje istú bázeň voči sakrálnym predmetom[2]. Ako teraz odlíšime klamára od pravdovravného? Odpoveď môžeme hľadať v behaviorizme. Nevidíme do duše toho človeka, ktorý vraví, že pociťuje voči istým veciam bázeň. Jediné čo vidíme, je jeho správanie sa voči týmto veciam. Na základe všeobecného konsenzu predpokladáme o niekom, kto vraví, že verí v kresťanského Boha to, že bude mať voči veciam ktoré sú označené ako sakrálne väčšiu mieru úcty ako ten, ktorý je neveriaci. A daná úcta sa bude prejavovať správaním dotyčného voči veciam. Nebude ich ničiť, dávať ich ničiť svojím podriadeným, bude ich chrániť, prežehnávať sa pred nimi a pod.

Ak niekto tvrdí, že verí v Boha, ale do kostola nechodí,  modlí sa doma, tak tvrdí to isté. On síce nedáva dôležitosť na kostol, ale na slová modlitby. Myslí si, že tieto slová modlitby a prežehnávanie sú sakrálnej povahy a preto im dáva dôležitosť. Tieto slová a gestá nevyslovuje len tak, hocikedy a hocikde, teda správa sa ku nim s istou úctou. Pre neveriaceho sú slová modlitby a gestá ako prežehnávanie vždy iba symbolmi z profánneho sveta. Ateista si pomyslí : „myslím si, že slová modlitby a gestá prežehnávania sú iba akýmsi placebo efektom pre dušu veriaceho. Ak si veriaci myslí, že označujú niečo viac, tak z toho dôvodu, že ľudia sú prirodzene sugestibilní. Ja si nemyslím, že tieto slová a gestá dokážu presiahnuť náš svet“. Ateista sa v tomto prípade takto vymedzuje voči veriacemu. Ale je možné sa voči niečomu vymedziť aj vtedy, ak by to prvé nebolo? Teda mohol by byť ateista ateistom, ak by veriaci nebol? Klasická otázka ontológie. Môže byť niečo čierne, ak nie sú iné farby ako čierna? Ako potom vieme, že čierna je čierna? Môže byť niečo dobré, ak niečo nie je zlé? Môžeme poznať samých seba, ak nepoznáme druhých? Ak by v budúcnosti existovali na svete iba samý ateisti, ako by sa ony vymedzovali? Hovorili by takto: „teda sme tí, ktorí neveria v Boha. Ľudstvo dospelo ku tomu bodu, že Boha nepotrebuje, teda v neho neveríme. Vieme, že kedysi ľudia verili v Bohov/Boha, ale teraz je to iné“. Lenže aj ony sa teraz definujú ako ateisti iba kvôli veriacim. Nezáleží na tom, že sa takto definujú iba na základe ich predstavivosti, nakoľko teraz veriaci nejestvujú.

Čo ak niekto povie, že verí iba v Boha a neverí žiadnym sakrálnym fenoménom, ani cirkvi. Zvyčajne pri argumentácii takého typu môžeme rozlíšiť nasledovné. Daný človek uznáva že niektoré fenomény sú transcendentálnej povahy, teda že sú „akoby z iného sveta“, ale „neviera“ v cirkev je synonymum v zmysle „nedôvery v  čisté úmysly cirkevných hodnostárov“. Skutočný problém overenia pravdivosti výroku by mohol nastať vtedy, ak by daný dotyčný nevedel preukázať svoju vieru v Boha v žiadnom viditeľnom meradle. V tomto prípade dotyčný nevie podať bližšie vysvetlenie toho, čo to znamená veriť v Boha, a nevykazuje žiadnu rozdielnosť v správaní sa a myslení medzi profánnym a sakrálnym svetom. Napríklad používa meno božie nadarmo, neuznáva cirkevné pravidlá, nevykazuje sa ako príslušník žiadneho náboženstva. V tomto prípade je akoby daný Boh zosobnený vnútornou pevnosťou, ktorá sa neprejavuje navonok.

            Veľakrát sa na veci v bežnom živote pozeráme optikou behaviorizmu, pričom o tom ani nevieme. Ak niekto povie, že miluje toho druhého, vidíme mu do hlavy, čo myslí, tým keď povie, že ho miluje? Akoby by sme určovali nejaké x, ktoré leží ako bytnosť slovesa milovať v mysli. Nie nevidíme, jediné prečo môžeme z našej pozície pozorovateľa povedať, že ho miluje, je to, že vykonáva všetky tie veci, ktoré si spájame zo slovným spojením milovať niekoho. Teda snaží sa byť v prítomnosti druhého, je ku nemu milý, má v jeho prítomnosti fyziologické reakcie zamilovanosti, snaží sa o bližší telesný kontakt a pod. Ťažko uveríme niekomu to, že toho druhého miluje, ak sa vôbec nesnaží o komunikáciu, alebo bližší telesný kontakt. Rovnako ťažko uveríme niekomu to, že niekoho neznáša, ak je ku nemu milý.

Možnože niektorých z vás teraz napadne prípad tzv. platonickej lásky. Tu milujeme niekoho, hoci on je nedostupný (herec, spolužiak, kolega a pod.). V prípade behaviorizmu, stále predpokladáme, že tento náš človek, ktorý je platonicky zamilovaní, má zase isté špecifické správanie sa voči danej milovanej osobe. Je v jej prítomnosti roztržitý, neistý, alebo nadmieru sebavedomý, vyzývavý a pod.

            Vyrieši sa problém tým, ak dáme daných ľudí na polygraf? Čo vlastne polygraf odráža. Mal by odrážať to, čo sa stalo vo svete prostredníctvom nás. Teda polygraf sa pýta, ale pýta sa iba na naše subjektívne presvedčenie o danej veci. Predstavme si situáciu v ktorej by sme boli námesačný, alebo pod hypnózou a vtedy by sme niekoho zabili. Potom sa prebudíme do normálneho vedomia. Nevieme o tom, že daná osoba je mŕtva našou vinou. Dáme sa na polygraf. Ten sa nás opýta, či sme zavraždili danú osobu. Nakoľko sme boli „mimo“ a ani nemáme vedomosť o smrti danej osoby, odpovieme, že sme ju nezavraždili. A pretože máme pevné presvedčenie o tom, že sme ju nezavraždili, tak polygraf nám ukáže, že máme pravdu. Polygraf sa teraz nepýta, či sme boli inkriminovaní čas „mimo“. Ale pýta sa, aké máme presvedčenie o daných veciach. Polygraf ťažko dokáže prejsť cez naše presvedčenie ku objektívnej realite. V  prípade ak sa detektor pýta niekoho na otázku, či verí v Boha, tak sa pýta na jeho osobné vysvetlenie zmyslu danej otázky. Ak máme dvoch ľudí, pričom prvý z nich je prostoduchý nevzdelaný sedliak a druhý vyštudovaní profesor filozofie, tak každý si zmysel tejto otázky vysvetlí po svojom. Je dosť možné, že prostoduchý sedliak odpovie jednoznačne áno, a polygraf odpoveď vyhodnotí ako pravdivú, kým profesor bude odpovedať áno aj nie a detektor nezaznamená žiadnu fyziologickú reakciu. Prečo je podľa sedliaka sedliak veriaci? Pretože je naučený správať sa zbožne ku sakrálnym veciam a je naučení odpovedať na túto otázku tak, že je veriaci. Rovnako my sme naučení odpovedať na otázku kto sme naším menom, alebo poukázaním na niečo, o čom si myslíme, že je to identické s určitým ideálom ktorý stelesňuje referenčnú sociálnu skupinu. Teda vlajka, hymna, národný futbalový tým, krajina a pod. Ak náš sedliak dostane patričné vzdelanie, tak je možné, že jeho odpoveď na túto otázku sa zmení z kladnej na zápornú. Z veriaceho sa stane ateista a podľa detektora lži je táto odpoveď zase správna. To je dôkaz toho, že detektor ukazuje iba naše vnútorné presvedčenie. V prípade prvej odpovede sedliaka sa jeho vnútorné presvedčenie, že verí v Boha zakladalo na naučenom správaní sa voči sakrálnym predmetom. Ako malý chalan, alebo nevzdelaní človek ťažko bude posudzovať kvalitu tých, či oných argumentov. Pri presviedčaní o tom, že Boh nejestvuje nastáva zmena kognitívnej štruktúry, ktorá vyústi do odpovede, že sedliak neverí v Boha, a túto odpoveď hodnotí detektor ako pravdivú. Ak sa na to pozrieme z hľadiska behaviorizmu, tak sedliak by teraz nemal pociťovať zbožnú úctu voči sakrálnym predmetom. Mali by mu byť ľahostajné, alebo by mal ku nim cítiť odpor. Presviedčanie č. 1 ktoré bolo v čase detstva sa zakladalo na správaní. Chodíš do kostola, prežehnávaš sa, modlíš sa, miništruješ, si teda veriaci. Presviedčanie č. 2, ktoré má za cieľ to, aby sa sedliak zbavil viery v Boha ide skôr cez racionalizáciu. Môžeme zneisťovať jeho myslenie cez tieto otázky : „Ak je Boh, tak prečo nechá trpieť nevinných, ako deti, ženy, chudobných a pod“? „Prečo je na svete toľko zla a nespravodlivosti“? „Prečo nezasiahne“? Alebo osobnejšieho charakteru ako napríklad : „prečo ty umrel blízky priateľ XY, ktorý bol spravodlivý“? Z pohľadu metodológie behaviorizmu by náš sedliak mohol byť odrádzaní od viery samotným fyzickým trestom. Vždy ak sa bude modliť, tak dostane elektrický šok, rovnako pri každom inom preukázaní úcty voči sakrálnym veciam. Nakoľko sú elektrické šoky nepríjemné, tak po určitom čase už nebude prejavovať úctu ku veciam. Prípady presviedčania 1 aj 2 obsahujú klasický prípad posiľňovania. V prvom prípade je sedliak skôr negatívne posilnení, ak neurobí to, čo sa od neho žiada, teda napríklad odmietne sa prežehnať, alebo modliť sa. Dostane bitku a potom si už rozmyslí, či bude vymýšľať. V prípade druhého presviedčania sa najprv vytvorí kognitívna neistota, ktorá by mala byť vyriešená. Sedliak však musí uveriť tomu, že má nejakú kognitívnu neistotu. Teda musí uveriť tomu, že otázka o bohu by mala mať nejaké racionálne pozadie. Ak bude trvať na tom, že viera a rozum nemôžu spolu bojovať, tak akýkoľvek rozumový dôkaz o Božej existencii je podľa neho bezpredmetný.

            Čo ak by sme mali tento výrok :“Bol som ozajstný veriaci, ale časom moja viera upadla. Teraz chodím do kostola a modlím sa zo zvyku.“

Tento výrok by mal zbúrať naše doterajšie hypotézy o viere. Máme tu totiž vnútornú (nazvime, že hlbšiu) vieru a vieru ktorá je vonkajšia rutina. Na správaní jednotlivca sa však veľa nezmenilo. Čo presne autor myslí týmto výrokom a ako zbadal výmenu stavu?

Analogicky by sme mohli povedať, že sme niekoho naozaj milovali zo srdca a teraz sme s týmto človekom iba zo zvyku a rutiny.

Je možné, že tu v týchto prípadoch ide o zníženie kvantity lásky/úcty ku sakrálnemu, ale nie je to kvalitatívne premenenie? Teda to znamená, že stále pociťujeme bázeň/lásku ale nie až takú veľkú ako na začiatku?

Čo znamená veľmi kladné emocionálne nastaveniu ku danej veci? Ak si na odpoveď posvietime metodológiou vnútornej introspekcie, zistíme že ide o veľké nutkanie konať vo smere X. Ak danému konaniu nebránia vonkajšie okolnosti. Napríklad pri veľkom zamilovaní človek pociťuje veľkú túžbu ísť ku milému, mať s ním telesný kontakt, rozprávať sa s ním a pod. Lenže vonkajšie okolnosti často maria tento potenciál. Dotyčný môže byť preč, mať iného, nemať dotyčného rád a pod. Ale potenciál tam je. Ten ktorý miluje môže mať aj veľmi príjemnú fyziologickú reakciu – tzv. „motýliky v brušku“. Nakoľko dotyčný vie, z akého dôvodu tento stav má, snaží sa o zopakovanie tejto príčiny. A touto príčinou je pobyt so svojím milým. Postupom času dotyčný pozoruje, že sa motýliky v brušku už takto neopakujú. Prečo je teraz náš sledovaní s danou osobou, alebo prečo chodí do kostola a modlí sa? Odpoveď je v tom, že daný stav mu prináša istotu. Táto istota sa vytvára opakovaním. Inklinujeme ku tomu, čo nám nespôsobuje žiadnu ujmu a ku tomu, čo poznáme. Z toho dôvodu máme radi filmové hviezdy, alebo kupujeme to, čo je v reklame. Hercov poznáme a preto sa na nich radi pozeráme. Veci, ktoré kupujeme poznáme a z toho dôvodu si ich kupujeme. V tomto prípade poznáme, že daný stav vecí ohľadom pobytu s milovanou osobou, alebo modlením sa, je rutinou pretože inklinuje ku rutine. Poznáme to, a preto ku tomu inklinujeme. Sme takto naučený. Hlboká aj neskoršia (akoby zvyková) viera sa zakladá na naučenom správaní. V prvom prípade máme naučené, že pobyt pri sakrálnych predmetoch zažívame príjemné pocity a v druhom prípade nám tieto príjemné pocity zabezpečuje zvyk. Rozdiel je v intenzite príjemných pocitov. V prvom prípade[1] je väčší. Zvyk spôsobí, že v druhom prípade naše pocity nebudú až také nepríjemné.

Často krát sa vraví toto spojenie : „Dal by som za neho aj ruku do ohňa“. Spája sa tu vnútorné presvedčenie, ktoré sa manifestuje vo správaní. Autor výroku chce manifestovať svoje presvedčenie správaním, ktoré prináša veľkú fyzickú bolesť. Síce je tento výrok iba metaforou, triafa to, čo chce. Zo skúsenosti vieme, akú bolesť dokáže spôsobiť oheň.

V novom zákone je napísaní príbeh o rímskom stotníkovi, ktorý žiadal Ježiša o uzdravenie sluhu. Stotník odmietol, aby Ježiš prišiel do jeho domu. Veril mu, že sluhu uzdraví aj keď ho nevidel, rovnako ako verí svojim vojakom, aj keď zájdu za roh. Jeho viera sa zakladala na tom, že Ježiša prirovnal ku vojakom. Ľahšie bude veriť ten, ktorý má skúsenosť s plnením rozkazov. Veril by stotník Ježišova aj v tom prípade, ak by velil nedisciplinovaným vojakom, ktorý neposlúchajú rozkazy? Veril by človek mimo armády, ktorý nevidí každodenné slepé plnenie rozkazov? Stotník mal vnútornú vieru v Ježišovu schopnosť uzdravovať. Táto viera sa zakladala na jeho skúsenostiach a tým, že Ježiša analogizoval ku svojim vojakom.

[1] Otázka ako je možné, že niektoré predmety, ktoré sú vybrané ako sakrálne majú silu pôsobiť takto pôsobivo je už filozofického charakteru.

            Skúsme si tieto úvahy premostiť na debatu o odluke cirkvi od štátu. Behaviorista by tvrdil, že viera v Boha sa prejaví jedine skutkami, nakoľko sa ku ideám vnútorného myslenia nedá dostať. Preto ten, kto verí v Boha, by mal svoju vieru prejaviť aj poplatkom. Tí čo veria zaplatia poplatok na základe sily svojej viery a finančných možností. Tí čo neveria, alebo pochybujú tak nezaplatia. Odporca tejto hypotézy však môže poukázať na to, že ide o vulgarizáciu otázky o viere a iných ľudských fenoménov. Podľa danej teórie, by aj dievča malo byť sexuálne povoľnejšie voči svoju partnerovi, ak ju miluje. Pretože inak nevieme overiť pravosť jej slov. Odporca môže poukázať aj na to, že peniaze sú dnes považované za neosobné hodnotenie vecí. Potom aj chlapec by mal preukázať svoju lásku recipročne tak, že dievčati za sex zaplatí.

            Je veľa momentov, v ktorých sa štát ako nadosobné teleso vôbec nepýta prečo máte niečo zaplatiť. Či uznávate alebo nie, tak musíte platiť vládu, sudcov, úradníkov, armádu, lekárov a pod. Svojím presvedčením môžete byť úplní pacifista, a myslieť si, že žiadna vojna už nenastane, ale musíte sa správať tak, aby ste nevypadli zo spoločnosti, teda musíte platiť dane, ktoré budú využité na armádne potreby. Ak sa rozhodne, že platiť nebudete vzniknú zákonité represálie. My vieme danú situáciu posúdiť na základe toho, že sme členmi spoločenstva. Iný ľudia platia dane, pretože si nekladú otázku či je platiť správne alebo nesprávne. V tomto prípade platiť neznamená to, že majú ku veci pozitívny vzťah. Ich vzťah je irelevantný.

            Čo ak sa pacifisti spoja a vytvorí sa nejaká politická frakcia, ktorá bude žiadať odluku armády od štátu? Čo ak sa dane na armádu budú vyberať iba na základe ľubovôle? Ľudia, ktorý by platili sa môžu spojiť do jedného mesta a budú v prípade útoku viac chránení ako neplatiči. To isté môže nastať aj v prípade zdravotníckej starostlivosti. Každý si má chrániť svoje zdravie ako najviac vie. Ak viem, že nemám dosť peňazí na lekárov, tak si o to dávam väčší pozor na zdravie. Politická skupina môže prehlásiť žiadne sociálne zdravotníctvo. V tomto prípade sa môže o sekularizáciu zdravotníctva pokúšať ten, ktorý za celý svoj život nepotreboval lekársku opateru. Potreboval jedine byrokratický podpis lekára ako potvrdenie o schopnosti pracovať. Povinné očkovanie a lekárske prehliadky v detstve sú mimo jeho kompetencií. Tento náš človek neuznáva možnosť. Reálne je to, čo je tu pre neho a teraz. Rovnako môže politická frakcia prehlásiť žiadosť o žiadnu vláda, dane a pod. Podpora športu je podobná činnosť. Nie každý má rád šport, nie každému prináša osobné blaho, to že sa náš národný tím dostane na nejaké majstrovstvá a pod. Že je to reprezentácia krajiny? Nemusím mať ku tomu vzťah.

            Zástancovia sekularizácie môžu prehlasovať, že cirkev so svojím učením nijako zvlášť nepomáha ku rozšíreniu obecného blaha. Na to, aby sme boli morálnymi nepotrebujeme Boha ani cirkevné prikázania. Cirkev sa však môže obhajovať empirickými výskumami podľa ktorých ľudia ktorý veria v Boha majú šťastnejší život ako ateisti. Pretože šťastní ľudia robia druhým dobre a druhých šťastných, tak sú prínosom pre celú spoločnosť. Rovnako psychiatri svojimi liekmi naprávajú iba časť obyvateľstva, aby boli lepšia celá spoločnosť. A im sa rovnako poskladáme na mzdu, ako kňazom. Rovnako môže cirkev poukázať na iné prínosné fenomény, ktoré zabezpečuje iba ona[3]. A pretože Boh je podľa tohto článku iba funkciou predmetov ktoré sú v spoločnosti označené ako sakrálne, z toho dôvodu by tieto veci mali ostať veľmi chránené.

            Skúsme si zopakovať čo článok vraví o Bohu? Že je to, alebo ono? Nie. Článok sa nezaoberá tým, čo je to Boh, ani nepodáva dôkazy o jeho existencii, alebo neexistencii. Podstata článku je v tom, že sa snaží priblížiť o čom to vlastne rozprávame, ak hovoríme o viere v Boha a o sekularizácii. Takto sa viera v Boha zakladá na zvláštnom ponímaní istých materiálnych statkov, ktoré si spoločnosť pomenovala ako sakrálne. Ten kto si myslí, že Cirkev nepotrebuje tak nemá (nemal by mať) vzťah ku daným sakrálnym veciam ako ten, ktorý je veriaci. Ateista si myslí, že označujú iba klamlivú vieru tých, čo sa považujú za veriacich.

            Pohybovať sa ľudským svetom znamená vedieť správne dešifrovať symboly. A správne dešifrovanie stojí na tom, že sa máme ku nim správať tak, ako si to vyžaduje väčšina. V prípade záležitostí okolo sakrálnych vecí, by sa mala naša modla aspoň v niečom podobať klasickým modlám svetových náboženstiev. Inak by sme mohli pred seba postaviť aj nejaký reproduktor a začať sa ku nemu modliť. Ak však zoženiem dosť ľudí, a presvedčím ich o tom, že daný reproduktor predstavuje niečo sakrálne a z tých a tých dôvodov, by sme sa mali nemu správať tak ako sa ku sakrálnemu predmetu patrí, tak mám veľkú šancu, že si vytvorím cirkev.

            Podľa zákona 308 § 10 odsek 2 by sme na registráciu cirkvi potrebovali trojčlenní prípravní orgán a podľa § 11 – 20 000 dospelých osôb, ktoré sa hlásia ku cirkvi.

Ostatné paragrafy iba predpisujú všeobecné ustanovenia o morálke a iných veciach.

           Iste je potrebné, aby ľudia pri sčítaní sa ku danej viere zahlásili a to, aby vysokí úradníci mali natoľko pragmatické zmýšľanie, aby uznali symboly našej viery.

            Tí, čo chcú odluku cirkvi od štátu môžu argumentovať ideológiu cirkvi. Cirkev vraj poukazuje na nepravé príčiny a podstaty sveta a pod. Nejde však väčšia ideológia skôr zo strany veľkých marketingových produktov? Reklama, reklama a všade len reklama. Čo je vlastne ideológia? To, že niečo nám nedáva možnosť voľby?! Ideologické = kategorické prikazovanie. Si veriaci a basta. Ak nebudeš nastanú represálie. Ale v tomto zmysle, musí byť každá spoločnosť ideologická. Každá spoločnosť má predpísané aj nepísané zákony. Nedá sa argumentovať, tým, že nepísané (neformálne) zákony žitia sú tolerantnejšie. Sú tolerantnejšie iba v rámci formalít. Ak sa rozhodne niekto žiť ako chudobní bezdomovec, ktorý celý deň popíja, tak štát voči nemu nemôže vyvodiť dôsledky. Nie je duševne chorí, ani neporušuje zákon. Iba si takto nažíva, ako je jemu potrebné. Dôsledky voči nemu vyvodia bežní ľudia. Ach, zase bezďák, pijan, a pod. A dôsledky budú ešte väčšie, ak sa ľudia dozvedia, že tento životný štýl si vybral sám.

            Predstavme si situáciu v ktorej by sa forma vlády našej krajiny mohla ľubovoľne meniť. Jeden deň máme zastupiteľskú demokraciu v ktorej máme svojich volených poslancov a v druhej máme absolutizmus. Teraz má neobmedzenú moc jeden človek. Tretí deň sme bez zákonodarného zboru. Prečo to nejde? Pretože v demokracii sa mení jedine obsah vlády, ale nie jej forma. Nie je to z toho pohľadu taktiež ideológiou?

[1] Avšak to je pravdivé, ak je pravdivý predpoklad, že byť veriacim = uvedomenie si vnútorného hlasu, ktorý vysloví, že sme veriaci = čas potrebný na vyslovenie tejto veci v tichosti je rovnaký ako čas potrebný na explicitné vyslovenie. A to ešte nepočítame čas potrebný na zmenu viery. To by znamenalo, že všetko vnútorné myslenie je možné iba v jazyku. Sú však situácie v ktorých máme myšlienku rýchlejšiu ako čas potrebný na jej vyslovenie. Takéto situácie sú napríklad pri intuitívnom pochopení. Ide o tzv. „insight“ teda vhľad. Podobné zážitky môžu mať napríklad aj umelci.

[2] V tomto prípade abstrahujeme od toho, či ide o náboženskú, historickú, alebo umeleckú bázeň.

[3] O prínosoch náboženstva pre spoločnosť píše J. Haidt v knihe Morálka lidské mysli. Sám autor píše, že je skôr liberálnej povahy.