Blog nenio

V istom diele Simpsonovcoch nastane toto :

            Homer jazdí autom, počúva rádio a popritom je hamburger. V rádiu zahlásia, že priemerná dĺžka života u mužov je 76,2 rokov. Homer na to nabúra do zvodidiel a prehlási, že premárnil polovicu svojho života. Zíde z cesty, pričom ho takmer dva krát zrazí auto. Cez diaľničný telefón volá Marge, kde oznamuje, že premárnil polovicu svojho života. Nie je to Marge, ale odťahová služba. Následne na to, do jeho auta narazí iné a už vraví, že potrebuje odťahovku. Doma sedí na posteli a je múku. Marge sa opýta či by nechcel radšej cukor. Homer tvrdí, že cukor si nezaslúži, pretože jednou nohou v hrobe a ešte nič nedokázal.

Homer sa rozhodne stať vynálezcom typu T.A. Edisona. Nakoniec sa mu to podarí, ale vplyvom okolností si ostatní myslia, že jeho vynález je Edisonov.

Homer v tomto diele zažíva existencionálny obrat. Ten si nateraz pracovne definujeme[1] ako úplnú premenu doterajšieho spôsobu života, zmenu hodnotovej orientácie človeka. Po obrate vravíme o osobe frázy ako „nespoznávam ťa“, „nikdy by som to na teba nepovedal“, „toto by ma o tebe nenapadlo“ a pod.

Vedomie, že niekto premárnil nejakú šancu na zlepšenie života, lásku, dobrú prácu, alebo celý svoj doterajší život a následne si to uvedomí patrí ku obrazu mýtického znovuzrodenia. Biblia to popisuje v niekoľkých formách. Najprv je to spoznanie hriechu u Adama a Evy. Následne už nič nie je také ako predtým. Ľudia musia pracovať a sú smrteľní. Následne príde potopa sveta s Noem, zmluva s Abrahámom, príchod Krista, jeho zmŕtvystanie, a napokon očakávaný posledný súd. V novom zákone môžeme nájsť niekoľko príbehov, ktoré zobrazujú tento precítení obrat človeka. Príbeh o bohatom mladíkovi, ktorý sa pýta Ježiša čo má urobiť aby sa dostal do Božieho kráľovstva ukazuje nedokonalý obrat. Ježiš mu navrhne, aby všetok majetok rozdal chudobným a nasledoval ho. Mladík zosmutnie, pretože mal veľký majetok. (Mt, 19, 16-22) Ďalšími príkladmi o dokonalom obrátení sú príbehy o márnotratnom synovi a hriešnici. Celý Nový zákon môžeme chápať ako snahu o obrátenie všetkých ľudí, najmä nežidov. V náboženstvách je pre tento typ obratu predpísaná istá konvencia, ktorú je potrebné dodržiavať. Po príchodu do rehole preberáme iné meno a zavrhujeme doterajší život. Vo všeobecnosti by sme mohli rozlišovať

1. Obrat, ktorým sa znehodnotí celý doterajší spôsob života.
2. Obrat, ktorý sa zameriava iba jednu časť svojho života. Ak zhrešíme, chceme sa zbaviť viny. To sa dá napríklad sv. spoveďou. Ona zabezpečí to, že sa hriešny moment minulosti odníme. Opakovanie tohto druhého typu obratu môže viesť ku prvému typu.

Platón obrat popisuje formou mýtu o jaskyni[2], v ktorej sa filozof oslobodí od verejnej mienky, ide von, uvidí čistú pravdu, a následne musí zísť do jaskyne, aby ho ostatní zabili. Filozof už nechce vidieť iba dogmatické obrazy, ktoré ostatní prijímajú ako pravdu.   V Menónovi sa pred Sokrata postaví nevzdelaní otrok. Sokrates nakreslí štvorec zo stranou dlhou 2 stopy. Otrok správne vypočíta obsah štvorca ako 4 stopy. Sokrates sa ho pýta, či vie aká veľká bude strana štvorca s obsahom 8 stôp. Otrok mylne odpovie že 4, ako dvojnásobok prvého štvorca. Sokrates mu ukáže, že je to nesprávne tvrdenie a tvrdí, že týmto ukázaním toho, že otrok nevie to o čom si myslel že vie, mu pomohol. Otrok bude teraz ako nevediaci hľadať pravdu. Pomocou otázok ho Sokrates dovedie ku správnej formulácii pytagorovej vety. Keďže otroka nikto predtým geometriu neučil, podľa Sokrata je to dôkaz, že otrokove znalosti geometrie sú vrodené. Na poznanie je nutné rozpamätať sa na to, čo duša videla pred narodením vo svete ideí.

Sokratovská metóda rozhovoru, kde rúcame naše terajšie predstavy o svete sa využíva v psychoterapii. Tu musí terapeut presvedčiť klienta, že jeho videnie sveta je nesprávne a škodí mu. Škodia mu jeho mienky, podľa ktorých ho podvádza partner, ubližujú mu ľudia, stále ho niekto prenasleduje, on je iba kolieskom v nepeknej hre osudu, ktorá si s ním robí čo chce.

Čo ale oslobodí jednotlivca od más z pohľadu filozofie? Podľa Platóna má na tom úlohu láska – eros[3] a vzdelanie[4][5] (Platón, 514 A). Lásku z veľkej výšky by sme mohli preložiť ako „vášeň ku otázkam“. Sú to práve neustále otázky, ktoré nedajú filozofovi spať, ktoré rúcajú doterajší svet dogiem. Prečo sú veci tak ako sú a nie inak? Je určité vysvetlenie dostatočné? Mohli by sme nájsť nejaké trhliny v teóriách? Je potrebné podotknúť, že pre Platóna a pre celé staroveké Grécko vzdelanie neznamenalo len formálne encyklopedické vedenie. Ak chcel byť starý Grék vzdelaný v starom zmysle tohto pojmu, musel byť nielen sčítaní, ale aj mať etické princípy. Pre staroveký svet totiž nebolo možné oddeliť vzdelanie od života, teda od etického ponímania sveta. Vzdelávanie znamenalo úplnú premenu človeka. Nástupom moderny, ktorú môžeme zhruba datovať od Descarta, sa situácia zmenila. Vzdelanie sa odtrhlo od života. Pravda sa zmenila z objektívnej na subjektívnu. Kto chcel byť vzdelaní, tak jednoducho siahol po knihách a naučil sa niečo. Novovekému človeku príde samozrejmé, že niekto môže byť nesmierne sčítaní, má výborné logické zmýšľanie, pamäť a popritom nie je etický. Pre staroveký svet by však takéto rovnica bola pochybná.

Veľa iných náboženstiev so svojimi filozofickými koncepciami sa podobajú Platónskej forme vyslobodenia človeka. Podľa hinduizmu si človek vplyvom máji myslí, že môže byť šťastný v premenlivom hmotnom svete. Zabúda pritom na svoju božskú podstatu, a zaplieta sa čím viac do zákonitostí karmy. Úlohou védskej literatúry je oslobodenie sa z tohto vplyvu.

Myšlienku obratu k „pravdivejšiemu svetu“ nájdeme aj v Budhizme. Ten je myšlienkovo postavený na štyroch pravdách.

Celý život je utrpeným, pretože všetko je pominuteľné. Nejestvuje pozemská arché, substancia, ani naše ja nemá pevné jadro.

Utrpenie má svoj pôvod v 12 stupňovom kauzálnom poriadku. Smrť a staroba predpokladá zrodenie, to zase vznikanie, to pochopenie, to túžbu/žiadostivosť, to vnímanie, to styk zmyslov s vecami, to meno a tvar, to vedomie nového človeka v matke, to tvarovanie skoršieho vedomia, to nevedomosť, a to nakoniec utrpenie.

Koniec utrpenia vyplýva zo zrušenia túžby. Zrušenie túžby sa dosahuje v nirváne, teda odpútaním sa od všetkého čo je premenlivé a strastiplné. Ku nirváne môžeme dospieť pomocou mediačných a duchovných cvičení, ktoré sa súhrne nazývajú „jóga“. Jedným z pomyselných vrcholov jógy je úcta ku všetkému živému (Brugger 2006, s. 80).

Podľa Kierkeggara sa človek môže ocitnúť v troch formách existencie. A to estetickej, etickej a náboženskej. V etickej forme vyhľadáva krátke prchavé zážitky. Neznamená to však úplný hedonizmus, pretože estét sa rád pozerá na veci s odstupom. Rád z diaľky pozoruje svet, a nezasahuje do neho. Estét v Kierkeggarovskom zmysle napr. rád pozoruje dievčatá z diaľky, pritom ako im vietor dvíha sukne a pod. Estét sa najviac bojí nudy. Vytvára si vlastné svety, pomocou predstavivosti. Laicky povedané, je to „snílek“. Kierkeggard upozorňuje, že zmena životnej formy prichádza z vnútra. Toto štádium je závislé od okolitého sveta. Osoby tu odrážajú podnety, ktoré sú na nich dávané. Bez nich sú akoby stratený.

V etickom štádiu sa človek podriaďuje pravidlám povinností. Kým estét sa zaoberal zábavou, etik sa zaoberá tým, čo je dobré pre život.

V náboženskom štádiu idú zmyslové pôžitky a rozum preč a ostáva nám náboženská viera. Tú buď máme, alebo nie. Nič nie je medzi tým. Príkladom je Abrahám, ktorý takmer z viery obetoval svojho syna. Viera a rozum sú v tomto prípade šermiari, ktorý bojujú proti sebe, ale každý je na inom poschodí. Navonok zasahujú, ale v skutočnosti nie. Rozumové dôkazy o existencii Boha platia jedine na meradle rozumu nie viery. K Bohu sa dá dospieť pomocou hĺbania, prekvapujúcich zážitkov, proste zlomových životných situácií.

Obrat nemusí znamenať, že svoj doterajší život znehodnotíme. Obratom môžeme dospieť aj ku zintenzívneniu jednej časti svojho života. Ak športujeme pre radosť, tak obrat spôsobí, že budeme zanedbávať iné spôsoby voľného času na úkor športovania.

Ak človek zažíva obra, pýta sa nám seba, čo má robiť. Je to otázka po hodnotách.

Kant dáva na prvé miesto formálnu podobu KI. Ten ako formálny zákon, tým že je oprostený od všetkých obsahových prvkov, je platný pre celé ľudstvo.

Podľa amerického psychológa morálky J. Haidta môžeme „matrix zážitok“ zažiť vtedy, ak sa premení naše ponímanie morálneho systému na iný. Každý morálny systém sa skladá z citlivosti na 5 faktorov a to starostlivosť/ujma, férovosť/podvádzanie, lojalita/zrada, autorita/podvratníctvo a posvätnosť/znechutenie. Vo všeobecnosti by sme morálne systémy mohli rozdeliť na dve veľké skupiny. Do prvej by patrila morálka autonómnych jedincov, ktorá prevažuje v západnom svete a do druhej by patrila morálka spoločenského dobra, ktorá prevažuje v menej rozvinutých (v tradičnejších) krajinách. Kým prvý typ morálky je citlivý predovšetkým na prvé tri faktory morálky, druhý typ morálky poníma citlivosť na všetkých 5 faktorov oveľa vyrovnanejšie. Haidt spočiatku ako americký demokrat obhajoval morálku prvého typu. Po pobyte v Indii prišiel na to, že morálka spoločenského dobra je rovnocenná ako morálka autonómnych jedincov. Záleží od usporiadania spoločnosti, ako sa vyvinie citlivosť na faktory morálky (Haidt 2013, s. 143 – 146).

Z teologického pohľadu každá otázka ponúka tajomstvo, pretože je otázkou. Iste by sme mohli namietať, že kvôli hermeutickému kruhu[6] v otázkach žiadne tajomstvo nie je. Východisko môže byť v tom, že aj samotnú definíciu hermeutického kruhu môžeme transcendovať.

Láska ku otázkam sa môže vynárať aj z oveľa prozaickejšieho dôvodu. Je to istý druh jemnej neurózy. Moderný človek si neuvedomuje, že za veľkými otázkami o zmysle života, etiky, sveta, sú často zlomené duše. Bežný človek totiž žije svojimi každodennými mýtami. Sv. Augustín popisuje svoj životný prevrat od hedonizmu k mystickým zážitkom. Ostatní filozofi to popisujú cez existenciálne ľudské momenty ako beznádej, nuda, úzkosť, vojna, boj, stretnutie zo smrťou. Vždy ak zažívame tieto momenty, chceme niečo zmeniť. Ak sa nudíme, tak pohľad na našu doterajšiu činnosť je negatívna. Chceme niečo nové v podobe nových statkov, ale to je fenomenálna snaha o presunutie pozornosti, pretože v pozadí vedomia cítime prázdno.

Marxistická filozofia učí, že filozofia má nielen opísať svet, ale ho aj aktívne meniť. Cieľom je zobudiť robotnícku triedu, ktorá má byť nosnou silou k novej beztriednej spoločnosti. Heslo „proletári všetkých krajín spojte sa“ musí nastať po uvedomení si svojej moci nad kapitalistami. Takýto prevrat je už skôr záležitosťou sociálnej revolúcie, než premeny jednotlivca. Klasická otázka sociológie : čo je spoločnosť? Je to iba suma všetkých jednotlivcov, alebo je potrebné dodať niečo navyše?

Obrat vo vedeckej metodike znamená prechod od jednej paradigmy ku druhej. Podľa Kuhna každá vedecká epocha pracuje so súborom istých nevyhnutne pravdivých viet, pomocou ktorých sa vytvárajú rôzne obrazce skutočnosti. To nazýva vedeckou paradigmou[7]. Postupne sa začnú objavovať anomálie, ktoré daná paradigma akosi nevie poriadne vysvetliť. Časom sa týmto anomáliám bude venovať väčšia pozornosť. Vedecká obec sa rozdelí na dva tábory. Jedni budú zastávať starú paradigmu, iný budú chcieť zmenu, analogicky ku politických prevratom. Následne sa stará paradigma nahradí novou, ktorá bude predikovať viac elementov ako stará. Paradigmy sú nesúmerateľné, pretože ich premenou sa mení aj sémantická štruktúra základných pojmov. Pohyb, čas, priestor sú odlišné pojmy v závislosti od paradigmy fyziky Aristotela, Newtona, Eisteina.

Tento model sa môže aplikovať aj na ľudí. Každý človek má určité paradigmy, pomocou ktorých interpretuje svet okolo nás. Ak jednotlivé javy nebudú sedieť na danú paradigmu, tak nastáva potenciál ku obratu. Predstavme si moderného človeka, ktorý ide do posilovne, pretože chce byť viac sexy, zdraví, cítiť sa lepšie, zabiť voľný čas, spoznať nových ľudí a pod. To všetko by mal získať od cvičenia. Ak tieto ideály nakoniec nedosahuje, nastáva tá istá situácia ako pri vedeckej paradigme. Má sa obrátiť na novú paradigmu života – hľadať nové ciele, alebo nové možnosti ku daným cieľom?

Niekedy si ľudia od manželstva sľubovali istotu spoločného majetku, prežitia, detí. Dnes sa od manželstva sľubuje predovšetkým romantické spriaznenie duší. Naše očakávania sú vyššie a sú na inej úrovni, než našich predkov. Sú tak abstraktné a veľké, že niet divu veľkého počtu rozchodov, nachádzaní nových vzťahov a milencov. Nestačí nám láska, chceme romantickú lásku, nestačí nám sex, chceme výborný sex. O tom, čoho sa vôbec chytiť v tomto svete bude popísané neskôr.

Ako typ obratu môžeme považovať prechod od depresívne k mánickej epizóde. Prechod medzi depresívnou a mánickou epizódou mení celkový pohľad človeka na svet. Aj keď osobne si myslím, že človek nemá žiadne pevné jadro, zmenou ktorého by sa zmenil aj on sám, emócie predstavujú najbližší fenomén, ktorý zachytáva toto pomyselné arché v človekovi aspoň z tejto pracovnej pozície pre analýzu obratu. Každý krok voľby je poznamenaný podávaním nálepky na jednotlivé úkony. Ak sa rozhodneme niečo konať v rámci výberu medzi jednotlivými možnosťami, dáme tejto vybranej činnosti nálepku s vyššími emóciami. Nie je to racionálna voľba, ktorá nás vedie ku činnostiam, ale emocionálna.

Každý kto zažil ťaživosť ťažkého depresívneho obdobia vie, že sa doterajšie schémy ponímania reality, ktoré pomenúvame ako „racionálne“ budú vidieť ako smiešne až tragikomické. Náš Homer si môže užívať hedonistický život, ale on tápa. Nie je racionálne užívať si slasti života ako sex, alebo jedlo? A že v budúcnosti sa mu prejedanie vráti vo forme zdravotných problémov? Je to iba potenciál, a navyše pre koho sa má zachovávať? Pre vykorisťovateľov?

Racionalita voľby je zničená emóciami. Doterajšie činnosti, ktoré by z hľadiska utilitarizmu mali priniesť aspoň fyziologickú radosť sú preč. Ak sa Homer teraz ráno zobudí, položí si existencionálnu otázku „prečo“? Existuje nejaký rozumný dôvod vstať z postele a niečo konať? Ísť do školy, práce, venovať sa deťom, koníčkom, sebe, priateľom? Tieto dôvody nie sú racionálneho charakteru, ale emocionálneho. Bez emočného násilia by sme nemohli existovať. Nedokázali by sme prekonať otázku prečo.

Zo sémantického hľadiska sa môžeme opýtať „kedy vieme, že náš život je naplnení“, „ako zistíme, že je to pravé orechové“, „ako odlíšime hlboké od plytkého“? Je táto otázka čisto osobným rozhodnutím? Predpokladáme, že do týchto sfér vstupuje napríklad kultúra. Ale do akej miery? Platón v dialógu Sympozium sa snaží vysvetliť, prečo máme dávať prednosť duševnej kráse, pred fyzickou. Fyzické telo sa veľmi rýchlo mení, ale večné idey nám zaručujú stálosť. My sme to s dávkou cynizmu pomenili tak, že vymeníme partnerov. Naplnenosť života je rovné uznaniu hodnôt. Hlúpi človek je hodnotovo slepí, naopak múdry človek dokáže uvidieť hodnoty aj v nemorálnej dobe.

Aristoteles hodnotí teoretický život ako život najblaženejší. Od jednej najväčších hláv v histórii vôbec, sa nič iné nedalo čakať.

Podľa fenomenologickej etiky[8], sú hodnoty hierarchicky usporiadané. Sú materiálnej povahy, teda dajú sa priamo poznať etickým cítením. Max Scheler vo svojej koncepcii spája citovo etické ponímanie D. Huma, Kantov apriorizmus, a „logiku srdca“ B. Pascala. Sám cítenie hodnôt delí do štyroch kategórií. A to : hodnoty príjemného a nepríjemného, vitálneho cítenia, duchovné hodnoty a napokon hodnoty sakrálnej oblasti. Hierarchia závisí od stupňa deliteľnosti a od stability.

Ďalšou možnou argumentáciou je skutočnosť, že človek nikdy nenájde svoje „pravé hodnoty“, pretože ich hľadá práve človek. Jedine on je schopný nekonečnej transcendencie voči sebe. Neustále chcenie niečo dosiahnuť a pocit menejcennosti sú hlavnými motivačnými kategóriami pre posúvanie dopredu. Minimálne to platí pri presadení sa v práci. Vždy je však možný červík v hlave, ktorý nám vraví, že sme stále ešte nič nedosiahli, že márnime svoj čas blbosťami. Práve tento tlak spôsobuje to, že do vecí ktoré robíme vznášame zmysel. Ak by nám život nič nedával, tak by sme nevstali ani z postele. Tím, že už vstaneme a ideme do práce, potvrdzujeme, že to čo robíme má nejaký zmysel. Zvyčajne to vyzerá tak, že zmysel prichádza z vonku. Akoby je to kultúrna tradícia, ktorá nám vraví „toto rob“. Iste sú tieto tlaky na každú osobu, ale nič by sa neudialo, keby imperatív „toto rob“ nebolo prehodnotené samotnou osobou. Práve osoba je jedinečný filter toho, čo je a čo nie je hodnotné. Teda kedy už cítime, že máme niečo naplnené. Podľa Camusa človek vyhrá vtedy, ak si uvedomí, že žije v náhodnom svete. Každý sa snaží uchytiť všetkého možného, aby sme túto náhodu odstránili. Tak sa dôležitosť pripisuje práci, rodine, vzdelaniu, Bohu, národu, proste kadečomu len nie náhode. Prečo by však náhoda nemohla symbolizovať istú hodnotu? Vyhráme, ak si uvedomíme, že život sa podobá Sizyfovskej snahe dosiahnuť to čo je nedosiahnuteľné. To však nie je dôvod na utekanie z boja samovraždou (všimnime si, že Homer je po precitnutí veľmi skleslí), ani nečinnosťou. Ak si to uvedomíme, tak budeme odolnejší voči všetkým životným frustráciám.

To, že dokážeme odhodiť svoj starý život a vybrať si nový je ľudské. Zviera je totiž uzavreté vo svojom svete. Dokáže zaznamenávať iba tie fenomény, ktoré sú potrebné pre život. Všetko ostatné je zakryté. Človek je naopak otvorený pre svet. Pre človeka môže byť každý aj navonok nepodstatný kamienok veľkým kultúrnym artefaktom. Tieto artefakty kultúry si človek môže zamieňať podľa svojej potreby. Homer si uvedomí, že jeho hodnotová štruktúra ktorá doteraz znamenala hedonizmus a sladké nič nerobenie bola ničotná. Ale zároveň je to priestor na novú sebarealizáciu. Z kultúrneho hľadiska ide o premenu základných ideálov. Každý človek, bez ohľadu na všetky možné sociálne kategórie je definovaný cez základnú hodnotovú štruktúru. Otvorenosť človeka voči svetu zabezpečuje možnosť premeny tejto štruktúry. Zviera nič také nedokáže.

V diele Homer precitne potom čo počúval rádio. Môže masové médium byť takým prostriedkom, ktoré zabezpečí precitnutie? Povedzme, že by nejaký motivačný rečník mal svoj program na precitnutie v televíznom vysielaní. Otázka, čo pod precitnutím sa dosadí? Celkovo vzaté média typu rádio, televízia, časopis nás nechávajú odtiahnutými. McLuhan delí média na horúce (hot) a chladné (cool). Horúce média majú nízku mieru našej participácie a útočia skôr na jeden zmysel. Chladné média požadujú našu vyššiu mieru participácie a útočia na viac zmyslov. Z toho vyplýva, že napríklad také myslenie nad bielym papierom je najchladnejšie a akčný 4D film sledovaní v kine najhorúcejšie médium. Aspoň z abstraktného pohľadu. Je potom zvláštne, že my v školách čoraz viac propagujeme horúce média ako filmy, pc programy a pod. Západný človek už predsa nesedí a asi ani nemôže sedieť s perom nad bielym papierom. Všetko sa má robiť formou veľkých zážitkov. Zabúdame, že takéto zážitky sú krátkodobé a po čase rýchlo zlyhávajú. Chceme predsa niečo záživnejšie, ako sme mali predtým. Čo sa týka osobného precitnutia, horúce média ako reklama nás majú prinútiť, aby sme svoj život zmenili, aspoň z krátkodobého pohľadu.

V jeseni 2012 som chodil na prednášky ohľadom psychológie náboženstva. Tam sa preberali rozličné korelačné fenomény ohľadom náboženstva a psychiky a rôzne teoretické vysvetlenia vzniku náboženstva a pod. Zapamätal som si, že napríklad podľa empirických výskumov sú kresťania poväčšine extraverti a hinduisti skôr introverti. Z toho som získal veľký podnikateľský nápad. Musíme podporovať kresťanské zväzky a tie následne budú zabezpečovať odbyt pre krčmy J. Jedného dňa nastala téma, ktorá sa venovala prudkému náboženskému obratu. Teda zo zaručeného ateistu sa stal veľký náboženský fanatik. Ten mal navyše nejaké vízie boha a pod. Niečo sa spôsob obratu sv. Augustína. Ako si moderná psychológia chcela poradiť s príčinou takých obratov? Veľmi veľa fenoménov bolo vysvetľovaných cez psychopatológiu. Ten mal zrejme epileptický záchvat, iný mal halucinácie a ten zasa napr. demenciu. Iste každý humanitný odbor dokáže pracovať iba s tými pojmami, ktoré sú práve teraz uznávané a ktoré ako tak fičia. Moderná psychológia na to išla skrze nízkeho pudového mechanizmu. Veď sme iba strojcami svojich mozgov a tak náboženské obraty nie sú ničím iným. Podľa mňa tu vzniká otázka natoľko je vôbec možné explicitne vyjadriť niečo také ako je náboženský obrat, vieru samotnú, istotu v kostole. Záhadou filozofie je to, že sa snaží vypovedať nevypovedateľné. Môžeme napríklad slovne opísať to, čo je estetické, psychické a iné? Musíme sa však asi zhodnúť na tom, že sme uväznení v našich pojmových schémach. Veľmi ťažko budeme prekračovať svoje pojmy. To je de facto nemožné. Ale vždy sa môžeme na každý fenomén pozrieť z rôznych pohľadov. Práve rôzne, prekvapujúce pohľady nám môžu zabezpečiť, to že nebudeme spať na vavrínov. Príkladom je to, že ako filozof som chodil na psychológiu náboženstva a podával som vlastné riešenia problémov. Humanitné obory sú dnes pojmovo roztrieštené. Prečo je tomu tak, je ťažká otázka, ktoré je v menšej miere rozoberaná nižšie. Ale myslím, si že pravá demokracia v slobode slova spočíva v tom ako sa zachováva ku jednému čudákovi, ktorý si kecá svoje. Pokecáme aj my s ním, či na všetko budeme pozerať stále monistickou optikou? To je aj princíp a účel filozofie, umenia, a pod. Na dnešní svet môžeme pozerať rôznymi optikami. Vedeckou – pragmatickou, filozofickou – umeleckou, mystickou. Myslím si, že moderný človek cíti tieto optiky. Napríklad v práci a v míňaní peňazí je človek presvedčení, že je poháňaní pragmatizmom. Ale ak to do toho zakomponujeme filozofickú optiku, ktorá sa pýta napríklad po reálnych potrebách, ktoré nie sú umelo vyvolávané marketingom, tak to môže otriasť vedomím tohto človeka. Preto nemôžeme ostať v dogmatizme.

Čo sa týka náboženskej konverzie zo psychologického hľadiska, výskumy ukazujú, že čerství konvertiti majú jasnejší zmysel života ako nekonvertiti. Miera životnej zmysluplnosti však po čase klesá a následne stúpa (Halama 2006, s. 50).

Otázka hľadania zmyslu „čo robiť v živote“ súvisí s tým, ako ponímame svoju identitu. Tento problém nastáva napríklad po návrate vojakov z vojny, alebo po strate zamestnania, pri strate milovanej osoby. V prípade návratu vojakov môžeme sledovať prechod z jedného sveta do druhého. Vojenský svet pozná rozkazy, kategorické imperatívy, ideály, doktríny, smrť. To všetko má aj bežný svet, ale v implicitnejšej podobe.

[1] Je obtiažne definovať abstraktné filozofické termíny. Táto definícia je tu preto, aby poskytla čitateľom istý metodologický rámec ďalšej argumentácie.

[2] Je zaujímavé, že asi najznámejší text západnej filozofie ktorá stelesňuje racionalitu je napísaný mýtickou formou.

[3] O úlohe lásky pre filozofovanie Platón píše v dg. Sympózium.

[4] Pre doplnenie je potrebné povedať, že neskorý Platón (Zákony, Ústava, Faidon) už rolu poznania priamo pripisuje iba vyvolením filozofom.

[5] Platón píše, že ak chceme byť vzdelaní musíme ovládať matematiku.

[6] Hermeutický kruh vraví: Ak chceme niečo vedieť celkovo, musíme poznať jednotlivé časti celku. Ale ak chceme poznať jednotlivé časti celku, tak musíme poznať celok. Nie je možné položiť otázku tam, kde je pre nás svet španielskou dedinou. Odpoveď teda v tomto prípade predbieha možnosť položenia otázky.

[7] Kuhn je často krát kritizovaní za vágnosť tohto termínu.

[8] Pod kategóriou fenomenologickej etiky sa myslí koncepcia autorov ako M. Scheler, N. Hartmann, B. Brentano.

Použitá literatúra:

Arzenbacher A.: Úvod do etiky. Academia Praha 1994. ISBN 80-200-0917-5.

Brugger W.. Filosofický slovník. Naše vojsko Praha 2006. ISBN 80-206-0820-6.

Martinka J.. Antológia z diel filozofov Predsokratovci a Platón. Iris Bratislava 1999

Haidt J.. Morálka lidské mysli. Dybbuk Praha 2013. ISBN 978-80-7438-090-7.

Halama P.. Osobnostné aspekty náboženskej konverzii In Religiozita, spiritualita a osobnosť, vybraná kapitoly z psychológie náboženstva. Ústav experimentálnej psychológie SAV Bratislava 2006. ISBN 80-88910-22-6.

Gaarder J. Sofiin svet román o dejinách filozofie prel. Zima J. Sofa Bratislava 1995. ISBN 80-85752-12-1.

Platón Dialógy. Menon.