Prvou hypotézou anglického filozofa Austina v knihe ako niečo robiť slovami je delenie výpovedí na tzv. konštatívy a performatívy. Konštatívy sú jednoduché tvrdenia, ktoré opisujú fakty okolo nás. Dajú sa preto klasifikovať pomocou tried ako pravda/nepravda. Ak poviem, že dňa 03.09.2015 mám na svojom bankovom konte milión eur, tak nepravdivo opisujem daný stav sveta. Bohužiaľ.

Performatívy sú výpovede, ktoré majú za cieľ svet meniť. Neopisujú stav sveta, ale priamo ho menia. Je to lepšie pochopiteľné, ak si uvedieme niekoľko príkladov na tieto typy výpovedí. Ak budúci prezident v danom čase a na danom mieste skladá prezidentský sľub, tak pomocou týchto slov sa stáva prezidentom. Teda koná prostredníctvom slov. Samozrejme je potrebné, aby všetky sociálne záležitosti okolo budúceho prezidenta boli primerané. Teda musí byť dodržaná konvencia, a to jazyková aj mimojazyková. Ďalšími príkladmi môže byť krst, sv. spoveď, sobášne „áno“ a pod. Tieto výpovede sa dajú klasifikovať pomocou kategórií vydarenosť – nevydarenosť. Buď sa úspešne staneme prezidentom, alebo to domrvíme. Aby sme neustáli len pri tom, že sú to kvázi teoretické formule, uvediem reálny príklad. Ak Barack Obama skladal svoj prvý prezidentský sľub počas inaugurácie pred obyvateľstvom, dva krát sa pomýlil. Bol zrejme nervózny. Obama však musel svoj sľub zopakovať na druhý deň, aby to z pohľadu ústavy U.S.A bolo v poriadku. Teraz bez breptov.

Počas podpisovania mierovej listiny na konci 2 SV medzi Japonskom a Spojencami, sa Kanadský veľvyslanec podpísal na iné miesto, než mu bolo dané. Keďže si to ostatní spojenci nevšimli, nastal dominový efekt a žiaden podpis nebol na svojom mieste. Nakoľko by mohla reálne nastať situácia, že Japonská vláda takýto „zlý“ dokument neprijme, muselo sa škrtať a opravovať. Mýliť sa je ľudské.

Ak by sme pokračovali v tvrdení, že tieto príklady sú až moc byrokatického rangu, tak by sme mohli mať nasledovné problémy. Ak pripustíme jeden brept počas sľubu, prečo nie aj dva?! Ak dva, tak aj tri, štyri a pod. A potom už môžeme povedať, že budúci prezident si môže sľub aj parafrázovať a povedať ho vlastnými slovami. A čo ak vplyvom veľkého stresu, alkoholu, nízkej inteligencie a pod. už vlastne vraví úplne od veci?! Čo potom?! Kde je hranica medzi jednoduchým breptom a zlyhaním performatívu? Teraz máme paradox sorrites uplatnení na performatívy. Predstavme si, ak by to takto zlyhal sudca, pri čítaní verdiktu. Dobre povieme si, že aj tak je dôležitejší písomný dokument. Ale čo ak zlyhá sekretárka a pomýli sa v ňom?

Teraz sa optikou tejto teórie pozrime na bežnú návštevu lekára. Náš pomyselný pacient príde ku psychiatrovi a vraví.

Pán doktor, mám depresie, málo a zle spím, nechutí mi jesť, som malátny, všetko sa mi vidí veľmi pesimistické, nič ma nebaví. Je mi takto, odkedy som stratil prácu.

Náš pacient vraví pravdu. Blbá doba, plná neistoty, blábolu, farmárčenia a preto nečudo, že niekoho to zlomí. Hovorí však tento pacient konštatív, alebo performatív? Zdá sa, že hovorí pravdu a z toho dôvodu vraví konštatív. Ale vzhľadom na to, že to vraví pred psychiatrom, vraví performatív. Niečo mení vo svete. Vlastne ešte nevieme či úspešne, ale s veľkou pravdepodobnosťou predpokladáme, že psychiater nášmu pacientovi predpíše lieky – antidepresíva. Udáva totiž typické symptómy depresie. A povedzme, že to nielen konkrétnymi slovami, ale aj spôsobom vypovedania – vypovedá to pomaly, malátne a aj vyzerá skleslo. Z toho pohľadu je to už veľký nábeh na performatív. Pacient si želá, aby jeho výpoveď bola úspešná, pretože zrejme očakáva, že lekár mu nasadí účinné lieky. Ale pozrime sa bližšie čo náš pacient vraví.

Pán doktor, mám depresie.

Sám pacient už prichádza so svojou diagnózou. Ostatné symptóny potvrdzujú diagnostiku depresívneho ochorenia a to náš pacient vie. Pacient musí mať znalosti z medicíny, aspoň z toho najširšieho pohľadu, pretože ak by ich nemal, bol by chorý a pritom by to nevedel. Dokonca v tomto prípade psychiater žije z toho, že jeho pacient tieto znalosti má. Dokladom toho, že ich má, je jeho príchod na kliniku.

Predstava o tom, že „blázni“ nevedia o tom, že sú blázni, je mylná. Depresia je najčastejšia choroba, ktorá oddeľuje bláznov od zdravých. A keďže títo depresívny jedinci samy vyhľadávajú pomoc u klinických psychológov, alebo psychiatrov, tak vedia, že niečo s nimi nie je v poriadku. Iste rodina, priatelia ich môžu dotlačiť ku vyšetreniu, ale vždy je konečné rozhodnutie na danom pacientovi.

Každý z nás to už zažil. Sme smutní, vieme o tom, že sme smutní, ale nič sa teraz s tým nedá robiť. Nemôžeme poraziť svoj smútok, rovnako ako depresívny jedinci nemôžu poraziť depresiu, aj keď o nej vedia. Ísť ku psychiatrovi je ešte stále hanba a navyše človek v depresii vidí všetko tak čierno, že si myslí, že mu psychiater nepomôže. Aby sme neostali len pri smútku, platí to aj o radosti. Sme šťastný, vieme o tom, ale nateraz nemôžeme poraziť šťastie.

Rovnakým spôsobom vieme o sebe, aký sme. Vieme správne diagnostikovať svoju inteligenciu, charakter a pod. Je smiešne, ak si génius príde ku psychológovi spraviť inteligenčný test, aby zistil, že je génius. Veď to, že je génius zabezpečuje aj to, že daný človek o tom vie. Ak by sme zobrali náhodné okolo idúceho a urobili by sme mu IQ test, ktorý by sme vyhodnotili ako super geniálny, uveril by nám tento okolo idúci? Doteraz bol normálny človek, ktorý zmaturoval na 3 ky, nemá vysokú školu, nepamätá si všetko dôkladne, a odteraz je to génius? Určite by nám neveril. Rovnako by sme to aplikovali opačne. Dobre integrovanému človekovi by sme povedali, že mentálne retardovaní. Neverí nám.

Ale vráťme sa teraz spätne ku diagnostike. Opýtajme sa na rovinu : Na čo tam sedí psychiater, ak sám pacient vie, akú má chorobu, a navyše si ju sám diagnostikoval? Akoby to vyznelo, ak by psychiater povedal pacientovi, že má hemoroidy? Prvá možnosť je, že psychiater je tam na to, aby úplne spresnil diagnózu pacientovi. Áno, môže spresniť, či ide o F33, F34, a podrody tejto klasifikácie. Ale na základe čoho ju spresní? Na základe slov daného pacienta. Psychiater nežije s pacientom. Nevie preto posúdiť, či teraz iba hrá danú depresívnu epizódu, alebo to myslí vážne. Samotné vyšetrenia mozgu pomocou Ct čka, magnetickej rozonancie sú raritné. Používajú sa iba pri veľmi vážnych stavoch. Všetka diagnostika ide cez pacientove slová a aké také posúdenie držania tela, mimiky a pod. Pod pojmom aké také, mám na mysli, to že takéto diagnostické pomôcky trpia subjektivitou daného posudzovateľa.

Druhá odpoveď sa núka, že psychiater má znalosti, ktoré sú uplatniteľné pri zložitejších prípadoch, ako je náš. Uznávam, ale ja teraz riešim tento konkrétny prípad.

Tretia odpoveď na otázku, načo je tu psychiater je pragmatická. On zabezpečuje vydávanie liekov. Kvalifikovane, cez inštitúciu, zákonne teda aspoň formálne správne. V tejto odpovedi je cítiť to, že psychiatra sme odsúdili do roly úradníka, ktorý dáva pečiatky.

Uvažujme teraz o druhom prípade.

Pacient klope na dvere praktického lekára. Vyjde sestrička a vraví:

Pán doktor, tu bohužiaľ nie je, čo potrebujete?

Pacient : Viete, potrebujem lieky pre moju mamu. Na vysoký tlak poprosím.

Sestrička : Dobre, počkajte. A nakoniec mu vydá recept.

Myslím, si že všetci to poznáme. Buď je lekár preč, alebo má veľa pacientov a lieky predpíše jeho sestrička. Už len s pohľadu zákonného to nie je kóšer. Má sestrička titul MUDr. aby mohla predpisovať lieky? Nemá. Prebehla v tomto prípade diagnostika? Neprebehla. Znova sme iba v slovnej rovine, ako v prvom prípade. Mohli by sme protiargumentovať, že lekár diagnostikoval vysoký tlak pred pol rokom, a tieto problémy pretrvávajú dodnes. Ale na základe čoho sme si istý? Na základe nejakej tabuľky symptomatiky chorôb? Kde je individuálny prístup k pacientovi? Apropo tu pacient ani nie je. Lieky pýta jej syn. Ak prijmeme teóriu, že isté choroby potrebujú dlhodobé liečenie a z toho dôvodu pri takýchto chorobách je možné, aby pacienti dostávali lieky akoby automaticky, tak sa pýtam, prečo sám lekár na začiatku nepredpíše 6 krabičiek na 6 mesiacov? Argumentovať, že lekár nemá čas na to, aby vyšetril všetkých pacientov a preto lieky automaticky predpisuje sestrička, mi príde až smiešne. Tak učiteľ nemá čas vyskúšať všetkých žiakov, automaticky im zapíše jednotky. Kňaz nemá čas všetkých vyspovedať, a preto im dá rozhrešenie automaticky. Pásové božské odpustenie. Sudca nemá čas vypočuť všetkých svedkov, tak sa rozhodne vyhlásiť verdikt podľa ľubovôle.

Kto v našom druhom prípade vykonáva performatív? Lekár a ani pacient tu predsa nie sú. A liek je úspešne predpísaní?!

Zamestnanosť cez projekty. Spoľahlivé riešenie ?

         Úvod

Nezamestnanosť predstavuje stály problém moderných ekonomík, ktoré sú založené na liberálnom kapitalistickom princípe. Vzhľadom na skutočnosť, že dnešná spoločnosť je rozdelená do rôznych kultúrnych spoločenstiev na základe ekonomických, geografických a sociálno-psychologických rozdielov je takmer utopické to, aby nezamestnanosť dosiahla nulovú hranicu. Práca má dve časti. V prvej časti sa čitateľ dozvie o základných vymedzeniach okolo problému nezamestnanosti a tiež prejde určitým terminologickým vymedzeným. Cieľom druhej časti tejto práce je oboznámiť čitateľa s národnými projektmi, ktoré majú za cieľ znížiť nezamestnanosť pomocou rôznych aktivít. Veľká časť týchto projektov je hradená zdrojmi z európskej únie. Práca sa snaží nielen o jednoduché vymenovanie jednotlivých projektov, ale zároveň o kritické zhodnotenie jednotlivých projektov.

1.      Všeobecne o zamestnanosti

Človek svojou cieľavedomou činnosťou dokáže meniť okolitý prírodný svet, a zároveň vytvárať vlastný svet, ktorý je ohraničený kultúrou. Prácu ako cieľavedomú premenu sveta okolo seba môžeme ponímať ako jednu zo základných vlastností človeka. Prácu môžeme deliť na tú, kde dostaneme mzdu a tú, kde nie. Mzdovú prácu môžeme vykonávať ako zamestnanci, alebo ako SZČO.

Medzi nezaplatené práce radíme určité konanie v rámci dobrovoľnosti, občianskych združení (oprava hradov, čistenie prírody a pod.), práce v domácnosti (varenie obeda, upratovanie, montážne práce, práce pri stavbe domov, prerábanie bytov, opatrovanie detí a pod.) (Giddens 1999, 308).

Nezamestnanosť je zložitým spoločenským problémom s multidimenzionálnymi dôsledkami. Strata zamestnania je pre väčšinu ľudí nepríjemnou udalosťou. Znamená totiž pokles životnej úrovne a ekonomickú neistotu do budúcnosti, či stratu vzťahov a kontaktov. Predovšetkým sa zredukujú finančné možnosti, zníži sa životný štandard, vzníká závislosť na finančnej pomoci od štátu, či od druhých ľudí (Schraggeová, 2011).

Príčiny nezamestnanosti sú rôzne. Môžeme sem radiť napr. formálne vyraďovanie ľudí z úradov práce, celkový nedostatok práce v regióne, nevhodné personálne profily vzhľadom na potreby trhu, čas na hľadanie novej práce, celosvetové ekonomická recesia alebo v konečnom dôsledku aj neochota pracovať.

Cieľom ekonomiky každého štátu je znížiť nezamestnanosť na čo najnižšiu možnú mieru. Štát môže prispievať ku nízkej zamestnanosti nasledovnými krokmi ako: zlepšovanie podnikateľského prostredia obecne (sem môžeme radiť nízku mieru byrokracie, investičné stimuly, nízke odvody, vymožiteľnosť obchodného práva a pod.). Ďalej je v kompetenciách štátu nastaviť školstvo pre potreby trhu práce, podporovať rôzne druhy rekvalifikácii, urobiť čo najlepšiu vnútornú infraštruktúru (kvalitné cesty, diaľnice, obchvaty, železnice, letiská, prístavy) a pre pracujúcich občanov zabezpečiť dobrú zdravotnú starostlivosť a celkovo dobré miesto pre život. Tiež pomáha výstavba lacného a kvalitného ubytovania.

Zamestnávateľ si svojich zamestnancov naberá na základe pracovnej ponuky. Chuť pracovať dvíha výška zárobku a celkový pocit uspokojenia humanistických potrieb zamestnanca. Zamestnávatelia sa preto svojich ľudí snažia motivovať cez rôzne príplatky, teambuildingy, skvalitnenie pracovného prostredia a pod.

Nakoľko nič nie je čiernobiele je možné nájsť aj niekoľko negatívnych dôsledkov práce ako sú choroby z povolania, nedostatok voľného času, málo času pre rodinné aktivity, a pod.

1.1. Prehľad národných projektov na zamestnanie

V súčasnosti (26.04.2018) môžeme na webovej stránke Úradu práce Slovenskej republiky nájsť celkovo 6 národných projektov, na podporu zamestnanosti.

Národný projekt „Podpora individualizovaného poradenstva pre dlhodobo nezamestnaných UoZ“

Cieľom tohto projektu sú dve hlavné aktivity:

Aktivita č. 1 – Bilancia kompetencií[1] pre dlhodobo nezamestnaných uchádzačov o zamestnanie

Aktivita č. 2 – Podpora individualizovaného poradenstva pre dlhodobo nezamestnaných

uchádzačov o zamestnanie

porov. http://www.upsvar.sk/sluzby-zamestnanosti/odborne-poradenske-sluzby/narodny-projekt-podpora-individualizovaneho-poradenstva-pre-dlhodobo-nezamestnanych-uoz-aktivita-c.2.html?page_id=762754 z 26.04.2018.

Národný projekt „Šanca na zamestnanie“

Ide o projekt, ktorý má za cieľ vytvoriť pracovné miesto pre znevýhodnených uchádzačov, s osobitným zreteľom na dlhodobo nezamestnaných. Uchádzači nesmú mať viac ako 29 rokov a majú byť min. 12 mesiacov evidovaný ako nezamestnaní. Cieľom je vytvorenie pracovného miesta pomocou nenávratného finančného príspevku na zamestnanie. Povinná doba trvania tohto pracovného miesta je minimálne 3 mesiace. Výška maximálne mesačného príspevku zamestnávateľovi činí 648,96 Eur. Zamestnávateľ si môže požiadať príspevok na rôzne pracovné pomôcky a pod. ale iba jednorázovo najviac vo výške 62,52 Eur.

Porov. http://www.upsvar.sk/buxus/docs/KGR/narodne_projekty/Sanca_na_zamestnanie/Oznamenie_SnZ_Aktualizacia_6.pdf 26.04.2018

Národný projekt „Úspešne na trhu práce“

Motívom tohto projektu je vytvoriť pracovné miesto cez samozamestnanie v zmysle § 54 ods.  1 písm. a) zákona č. 5/2004. Ide o projekt, ktorý je určený širokej škále súkromných podnikov (výnimky sú iba pri veľkých podnikov) ale tiež pre rôzne štátne inštitúcie, obce a pod. Jednotlivec musí mať menej ako 29 rokov a musí byť min. 6 mesiacov evidovaní, ak má menej ako 25 rokov, tak na príspevok musí mať min. 3 mesačnú dobu evidencie na úrade. Výška ročného príspevku sa líši od miery nezamestnanosti v danom okrese. Ak je vzhľadom na celoslovenský priemer nižšia je to príspevok vo výške 462,50 Eur, ak je vyššia, tak je to 555 Eur[2]. Ak je skrátený pracovný čas, skráti sa aj výška príspevku.

Porov. http://www.upsvar.sk/buxus/docs/KGR/narodne_projekty/Uspesne_na_trhu_prace/Oznamenie_UnTP_Aktivita_1_Aktualizacia_6B.pdf  26.04.2018

Národný projekt „Chceme byť aktívni na trhu práce (50+)[3]„

Hlavný motív je zvýšiť nezamestnanosť u dlhodobo nezamestnaných a hlavne starších ľudí. Podmienkou pre poberateľa je to, aby mal min. 50 rokov, bez ohľadu na dobu evidencie na úrade práce. Pracovný pomer musí byť dohodnutí na polovicu pracovného času a min. na 12 mesiacov. Finančný príspevok sa poskytuje: zamestnávateľovi na úhradu: časti preddavku na poistné na povinné verejné zdravotné poistenie, poistného na sociálne poistenie a povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie ,platených zamestnávateľom. Finančný príspevok sa poskytuje najviac počas 12 mesiacov. Maximálna výška mesačného príspevku je 488,38 Eur.

Porov. http://www.upsvar.sk/buxus/docs/KGR/narodne_projekty/Aktivni_na_trhu_prace_50/Oznamenie_Aktivni_na_TP_50_Aktualizacia_3.pdf

.

Národný projekt Národný projekt „Cesta z kruhu nezamestnanosti“

Tento projekt bol ukončený a od 01.07.2017 prebieha iba dofinancovanie.

Národný projekt „Absolventská prax štartuje zamestnanie“

Oprávnenými žiadateľmi ohľadne tohto projektu sú absolventi škôl s ktorými úrad uzatvorí dohodu a zamestnávatelia podľa vzoru § 3 Zákona o službách zamestnanosti. Absolventi musia byť mladší ako 26 rokov a vykonávanie musí trvať min. 3 mesiace. Najdlhšia doba praxe je 6 mesiacov. Je to bez možnosti predĺženia, alebo opakovania. Rozsah práce je 20 h/týždenne. Od 01.07.2017 je mesačná výška príspevku vo výške 129,66 Eur[4].

Porov. http://www.upsvar.sk/buxus/docs/KGR/narodne_projekty/Absolventska_prax/Oznamenie_APSZ_Aktivita_1_Aktualizacia_4.pdf

Národný projekt „Praxou k zamestnaniu“

Cieľom je nájsť prácu pre mladých nezamestnaných, ktorý majú menej ako 25 rokov a sú evidovaný min. 3 mesiace, alebo tí ktorý majú menej ako 29 rokov a sú evidovaný min. 6 mesiacov. Doba zamestnania musí byť pol. týždenného pracovného času na min. 6 mesiacov[5]. Maximálna výška príspevku predstavuje 648,96 Eur.

Porov. http://www.upsvar.sk/buxus/docs/KGR/narodne_projekty/Praxou_k_zamestnaniu/OZNAMENIE_PZ_SR_aktualizacia_10.pdf

Detaily projektov môžeme nájsť na http://www.upsvar.sk/po/sluzby-zamestnanosti/narodne-projekty.html?page_id=532390)

Všetky tieto projekty sú zastrešené zákonom 5/2004 Zákonom o službách zamestnanosti.

Myslím si, že u tohto projektu vznikajú nasledovné otázky: Naozaj tieto projekty dokážu naštartovať zamestnanosť? Aké práce vykonáva absolvent, alebo pracovník starší ako 50 rokov, alebo dlhodobo nezamestnaný? Neberú firmy týchto absolventov iba ako pomocníkov za štátne peniaze, pričom im dajú vykonávať iba určité druhy „podradných“ alebo príliš jednoduchých prác? Čo nové sa títo ľudia naučia ?

Nakoľko všetky projekty sú mnohomiliónové a je potrebné povedať, že firmám to takmer všetko zaplatí štát, sú títo ľudia vlastne akoby novými štátnymi zamestnancami. Štát dotujú všetci neštátny zamestnanci, takže na vytvorenie takýchto pracovných miest sa skladáme všetci cez dane a odvody. Cez zvýšenie odvodov sa zvyšuje cena práce a tým sa znižuje kvalita podnikateľského prostredia obecne. Z tohto uhla pohľadu sú tieto projekty zlým riešením nezamestnanosti a vlastne ani nie sú riešením ale skôr zvyšovaným.

To by neplatilo v tom prípade, ak tieto projekty pomôžu vytvoriť nových zamestnancov, ktorý budú pre trh práce dostatočne atraktívny. Boli by to vlastne akýmisi druhými školami, kde sa naučia to, čo môžu neskôr využiť v ich budúcich zamestnaniach. Napr. ak sa niekto pomocou týchto grantov naučí programovať, tak je veľká pravdepodobnosť že si nájde prácu aj po skončení projektu. Načo máme potom tie prvé školy? Tieto projekty však majú veľkú pomocnú úlohu pre začínajúcich podnikateľov, alebo pre ľudí ktorý z rôznych dôvodov vôbec nepracovali. Avšak nedali by sa tieto milióny (celkovo okolo 115 mil. eur)[6] realizovať inak? Napr. investovaným do škôl, výskumu, vedy, alebo novej infraštruktúry?

Záver

Cieľom tejto práce bol komplexný pohľad na zamestnanosť a tiež na terajšie národné projekty, ktoré majú za cieľ znížiť nezamestnanosť. Tieto projekty sú určené predovšetkým na zraniteľnejšie skupiny ľudí ako sú mladí ľudia (do veku 29 rokov), dlhodobo nezamestnaní a starší ľudia nad 50 rokov. Nezamestnanosť predstavuje vážny problém. Bolo by asi príliš naivné myslieť si, že niekedy sa dosiahne nulová nezamestnanosť. V práci sú zakompované vlastné názory autora.

Použitá literatúra :

GIDDENS A. Sociologie. 1999. Argo. 595 s. ISBN 80-7203-124-4

SCHRAGGEOVÁ, M. Nezamestnanosť v psychologických súvislostiach. 2011. Nové Zámky: Psychoprof. 115 s. ISBN 987-80-89322-08-4

Internetové zdroje :

http://www.upsvar.sk/po/sluzby-zamestnanosti/narodne-projekty.html?page_id=532390 26.04.2018

http://www.tvnoviny.sk/ekonomika/1884581_urady-prace-maju-desiatky-milionov-na-prispevky-pre-nezamestnanych-koho-presne-sa-tykaju 26.04.2018

http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-5 26.04.2018

[1] Osobne si neviem predstaviť, čo sa rozumie pod termínom kompetencie pre dlhodobo nezamestnaných?! Veď kvôli tomu, že sú dlhodobo nezamestnaní majú min. kompetencie.

[2]Podľa môjho názoru je veľmi prínosné to, že sa príspevok zvyšuje vzhľadom na evidovanú mieru nezamestnanosti v okrese. Čím viac peňazí ľudia majú, tým môžu viac minúť čo vytvára priestor pre rozširovanie služieb.

[3] Starší ľudia potrebujú našu pomoc a úctu. Je dobré, že sa im štát snaží pomôcť. Na jednej strane majú nižšiu schopnosť prispôsobiť sa novým okolnostiam, ale na druhej strane majú roky neoceniteľných skúseností.

[4] Podľa môjho názoru je to malá mesačná výška. Ak chceme motivovať mladých ľudí na prácu, potrebujeme viac peňazí.

[5]Ide o pomerne dlhú dobu, ktorú je dobré skrátiť. Dnešná doba neumožňuje byť takúto dlhú dobu nezamestnaným.

[6] Údaj o počte peňazí na projekty http://www.tvnoviny.sk/ekonomika/1884581_urady-prace-maju-desiatky-milionov-na-prispevky-pre-nezamestnanych-koho-presne-sa-tykaju článok je z 02.09.2017